Už ako maličký absolvoval množstvo operácií, ale ani tie nezabránili tomu, že zrak postupne strácal, až oň úplne prišiel.
„Najskôr som dokonca chodil do bežnej škôlky, ale potom predsa len rodičia vyhodnotili, že Spojená škola pre nevidiacich a slabozrakých bude pre mňa lepšia. Až do štvrtej triedy som však písal bežným písmom, ale keď som mal 10 rokov, zrak sa mi veľmi zhoršil. Bál som sa, že budem musieť opakovať ročník a tak som sa veľmi rýchlo naučil Braillovo písmo. Odvtedy používam to,“ spomína Michal Sihelský, ktorý sa nikdy nevzdával a vždy bol mimoriadne húževnatý.
Vysokoškolák
Štúdium Michalovi išlo a tak prirodzene chcel pokračovať vysokou školou. Vybral si informatiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
„Keď som bol na strednej škole, Univerzita Komenského robila nábory pre zdravotne znevýhodnených študentov. Zobrali nás do Bratislavy, kde sme mali možnosť získať informácie o štúdiu, stretnúť sa so študentmi, absolvovať prednášku. Dosť ma to namotivovalo a rozhodol som sa, že to pôjdem študovať. Vybral som si UKF v Nitra. Musím pochváliť, že fakulta má výborne urobený elektronický systém, tak som mohol skoro všetko nájsť online, no na vysokej škole sa mi zrak ešte viac zhoršil a už to jednoducho nešlo. Školu som napokon nedokončil,“ vysvetľuje Michal s tým, že vždy vedel, že chce byť samostatný a tak asistent neprichádzal do úvahy. Prognóza od lekárov neznela dobre. Povedali mu, že pravdepodobne úplne oslepne. Michal musel začať uvažovať, ako ďalej a rozhodol sa pre vodiaceho psa.
„O vodiacich psoch vedel od mala. Chodil som totiž na hudobnú školu a so zborom sme chodievali na rôzne festivaly. Keď sme boli v Brne, raz nám tam urobila tamojšia výcviková škola program – prezentáciu, ako vodiaci pes funguje, ako sa s ním pracuje, v čom nám môže pomôcť. Mal som teda celkom dobrú predstavu,“ vraví Michal Sihelský.
Nerozluční
Keď sa Michal definitívne rozhodol, že chce vodiaceho psa, kontaktoval Výcvikovú školu pre vodiace a asistenčné psy.
„Mal som šťastie, netrvalo dlho, kým som dostal psa. Akurát vtedy mali totiž početný vrh. Išiel som na také sústredenie, kde som prvý raz videl Izziho. O pol roka neskôr už bol dostatočne vycvičený a dostal som ho,“ spomína Michal. S Izzim sú už 6 rokov a sú spolu 24 hodín denne.
„Veľmi mi pomáha k väčšej samostatnosti. Začal som si viac dôverovať, viac si nás ľudia všimnú, ak potrebujem pomôcť, dodáva mi istotu v orientácii, všetko je bezpečnejšie, rýchlejšie. S bielou palicou som musel mať veľa informácií o trase, riešiť veľa elementov. Povedzme trasa, ktorá mi vtedy trvala 45 minút, so psom, trvá len 15. Teraz mi stačí vedieť, kde som, nemusím riešiť prekážky na ceste, koše, pútače. Toto všetko môžem vypustiť z hlavu, je to úžasné,“ vraví.
Záchrana života
Michal vedie plnohodnotný život, pracuje, stará sa o seba sám. Izzi vždy vie, kedy treba zasiahnuť. Párkrát dokonca Michalovi doslova zachránil život.
„Spomínam si napríklad, ako sme raz išli cez prechod, ktorý urobili tesne za križovatkou. Nič nešlo, tak sme vošli na priechod. Lenže zrazu sa z vedľajšej cesty vyrútilo auto. Izzi tak prudko zareagoval, až ma zhodil na chodník, čiže ma dostal do bezpečia a zachránil mi život,“ spomína.
Teraz, v čase lockdownu, je síce život pre Michala ťažší, pretože pred tým veľa cestoval, no aspoň nie je úplne sám, ako mnohí iní. Spoločnosť mu robí Izzi. Už sa ale spolu tešia, ako sa vrátia k bežnému životu.
