Včera som sledoval na "dvojke" diskusnú reláciu “Do kríža”, venovanú Istanbulskému dohovoru. Dobrý nápad, ktorý sa však nepodarilo dotiahnuť do zmysluplného finále, takže divák sa vôbec nedozvedel, aká je podstata tejto kontroverznej témy.
Zástancovia dohovoru majú názor, že podpísaním dohovoru vlastne o nič nejde a ochrana žien, ktorú už pomerne dostatočne pokrýva naša legislatíva, bude len posilnená.
Odporcovia však konštatujú, že pod rúškom ochrany žien pred násilím sa k nám dostáva nebezpečná legislatíva vo forme sociálneho konštruktu, ktorá je vymáhateľná orgánom Grevio a nadradená Občianskemu zákonníku.
To o čom zástancovia dohovoru zrejme zámerne mlčia (viď Kálman Patocs, ktorý sa vo včerajšej diskusii obmedzil len na všeobecné frázy a neopodstatnené zhadzovanie svojej spoludiskutujúcej), je Gender ideológia, ktorú dohovor potichu podsúva do našej legislatívy.
Ak to zhrniem, ideovým východiskom tohto nezmyselného konštruktu, je, že násilie na ženách prestane, ak zmiznú rodové stereotypy a rody ako také. Rodová ideológia okrem iného tvrdí, že nezáleží na vrodenom biologickom pohlaví jednotlivca, resp. že je nepodstatné: každý má mať možnosť vybrať si, kým sa cíti alebo kým si želá sa stať (mužom?, ženou?, inak sexuálne/rodovo odlišným?).
Biologické delenie pohlaví na mužov a ženy vraj človeka obmedzuje, lebo údajne vytvára v spoločnosti rodové stereotypy zmýšľania a správania…
Toľko teória, oveľa väčší problém však nastáva zavádzaním tohto konštruktu do praxe o čom už zástancovia dohovoru zrejme zámerne mlčia. Neoddeliteľnou súčasťou Istanbulského dohovoru je totiž aj Dôvodová správa, ktorá vysvetľuje každý odsek a uvádza presné postupy, ako Dohovor vykonávať.
Potieranie násilia na ženách a domáceho násilia je v dohovore postavené na rodovej ideológii alebo tiež rodovom mainstreamingu, kde sa v oboch dokumentoch tento termín vyskytuje 154 krát. Istanbulský dohovor teda primárne rieši implementáciu rodovej ideológie do národných zákonov a do ústavy a ochrana žien pred domácim násilím je len zámienkou na dosiahnutie tohto zámeru.
Podľa analýzy Istanbulského dohovoru, ktorú vypracoval homosexuál Zdeněk Chytra, napr. v článku 14. odseku 1. zadáva dohovor povinnosť zaviesť ideológiu do škôl a vzdelávacích zariadení. Ďalej zaväzuje k " využívaniu výučbového materiálu o otázkach ako je rovnosť medzi ženami a mužmi, rodové úlohy bez stereotypov…
Deti teda budú už na školách indoktrinované rodovou ideológiou a bude sa u nich zo zákona uplatňovať právo na osobnú integritu, teda že si môžu na základe sociálneho konštruktu vybrať vlastné pohlavie bez ohľadu na ich biologické.
Podľa článku 3. písmena c. Istanbulského dohovoru, (ktorý hovorí o pohlaví ako spoločenskom konštrukte - podľa rodovej ideológie), môže byť ženou aj muž a muž aj ženou podľa toho, kým sa cíti byť. Presnejšie to opisuje odsek 53. dôvodovej správy.
Ak to teda dovedieme do absurdity, muž, ktorý sa práve cíti byť ženou, podľa uvedeného článku dohovoru, musí mať prístup do ženskej šatne na plavárni, alebo na ženské WC..
Ak príde teda maloleté dieťa za svojim rodičom s požiadavkou o zmenu pohlavia tak, ako je definovaná v odseku 53. dôvodovej správy, nebude mať rodič (alebo rodičia) možnosť do takého rozhodnutia akokoľvek zasahovať, pretože by sa dopustili podľa uvedeného odseku 53. dôvodovej správy diskriminácie a trestného činu rodovo podmieneného násilia, ku ktorému sa vzťahuje napríklad Článok 33. Istanbulského dohovoru spoločne s odsekom 180. dôvodovej správy.
V tomto prípade budú môcť deti udávať svojich rodičov za rodovo podmienené násilie, ak rodičia vyjadrí svoje negatívne stanovisko k zmene ich vlastnej integrity, teda k zmene pohlavia . Rodičia stratia týmto drastickým právnym zásahom práva vychovávať svoje dieťa podľa tradičných hodnôt.
Podľa článku 45. odseku 2. potom rodičom-páchateľom rodovo podmieneného násilia bude uložený "trest vrátane trestu odňatia slobody " alebo na nich bude uplatnené "sledovanie alebo dohľad" a nakoniec budú zbavení rodičovských práv , ak nemožno iným spôsobom zabezpečiť najlepší záujem dieťaťa, ktorý môže zahŕňať aj "bezpečnosť obete."
Zdeněk Chytra vo svojej analýze konštatuje, že tieto zásahy do práv rodičov podľa Istanbulského dohovoru sú v úplnom rozpore s medzinárodným Dohovorom o právach dieťaťa.
Na záver - aký je názor odborníkov ?
K rodovej ideológii a rodovému scitlivovaniu, o ktorom pojednáva Istanbulský dohovor a jeho vykonávacie predpisy, sa vyjadrilo viac než 350 odborníkov, psychológov, sociológov a lekárov. Z ich stanoviska vyberám:
“Ide o obzvlášť kontroverznú tému, keďže primárnym cieľom rodového scitlivovania sú predovšetkým deti a mládež. Podľa rodovej ideológie má štát prostredníctvom výučby a výchovy v školách deťom rozrývať či rozkývavať ich (vrodeným pohlavím danú) rodovú identitu, a to od čo možno najnižšieho veku.
To sa má dosiahnuť najmä vnesením novej, „sexuálne korektnej” výchovy do školských osnov. Dieťa sa má oboznamovať s rôznymi formami sexuálnych prejavov, aby si potom mohlo „slobodne” vybrať svoju rodovú identitu.
Rodové scitlivovanie v edukačnom procese znamená konkrétne i to, že pedagógovia majú deti vystavovať rodovo opačným podnetom. Cez rodovo neutrálne hračky, prezentáciu rodovo opačných vzorcov správania, nabádanie ku skupinovým aktivitám a hrám s výmenou mužských a ženských rolí a podobne.
Cieľom týchto techník je dieťa „oslobodiť“ od zaužívaných rodových prejavov správania – rodových stereotypov, ktoré mohlo získať a osvojiť si z domáceho prostredia. Ide o takzvaný rodovo citlivý výučbový proces. Jeho zástancovia tvrdia, že škola má poskytovať priestor, kde dieťa môže a má slobodne skúmať svoju sexualitu a rôzne formy sexuálneho prejavu – bez posudzujúceho a „neurotizujúceho“ vplyvu rodičov.
Z odborného, medicínskeho i psychologického hľadiska je experimentovanie s duševným vývojom dieťaťa neprípustné (o neetickosti takého počínania ani nehovoriac)…
Osobitne sa v spojitosti s rodovým scitlivovaním detí otvára otázka vyvolania poruchy rodovej identity. Ide o duševnú poruchu (u dospelých sa tradične označovala ako transsexualita), pri ktorej sa biologicky normálne vyvinutý muž cíti byť ženou, resp. biologicky normálne vyvinutá žena mužom.
Pri výskyte v detstve dieťa stráca zmysel pre svoju vlastnú rodovú/sexuálnu identitu (chlapec, dievča) a začne prejavovať vzorce správania opačného pohlavia. Významnú úlohu pri vzniku tejto poruchy hrajú práve rodové vzory a podnety v období kritických fáz vývoja mozgu (vpečaťovanie, imprinting) počas detstva a dospievania. Preto experimentovanie s psychosexuálnym vývojom dieťaťa v edukačnom procese – s cieľom pozmeniť jeho „chlapčenské“ či „dievčenské“ vzorce vnímania a správania – predstavuje nezanedbateľné riziko indukcie tejto duševnej poruchy.
Navyše, rodová ideológia – hoci sa usiluje tváriť vedecky – ani zďaleka nezodpovedá vedeckým kritériám. Jej „teória“ pripomína skôr akúsi (postmodernú) „hru so slovami“, nie serióznu vedeckú argumentáciu a interpretáciu, ktoré by mali byť založené na overených faktoch a dôkazoch (evidence-based). Premisy a radikálne antropologické závery rodovej ideológie sú vedecky nekorektné, nedomyslené a odtrhnuté od reality.
Zoznam vedeckých autorít, ktoré uvedené stanovisko podpísali, nájdete TU.
