Môžem odprisahať, že moje plány boli iné, ale tu sú dôvody, prečo učím (aj pre teba Mišo):
Kde inde, ako v škole, by sa mi mohlo stať, že mi ako neprítomného nadiktujú nadriadeného, konkrétne zástupkyňu? A kde inde za to žiaci môžu dostať za domácu úlohu napísať charakteristiku tejto milej osôbky, aby si juž nabudúce nepomýlili so spolužiačkou, aj keď vyzerá tak mlado (ej ej)...
Kde inde, ako v škole, sa môžem v písomke dočítať, že hlaholiku vymyslel Milan Rastislav Štefánik? No teda, nie je to zlaté? A to sme ho ešte ani nepreberali...
A len a len v škole sa môžu na mňa ôsmaci hnevať, keď ich pristihnem opisovať, a len a len v škole si potom môžu písať na lístoček, že som citujem "retard" a ja sa na nich nehnevám, ale mám príležitosť im vysvetliť, že sa to nepatrí, a učíť ich uvedomiť si, že je chyba, ak sa snažia podvádzať a teda tá päťka je zaslúžená. Jednoducho, že ich činy budú mať v živote aj nejaké následky.
Ako sa dá vymeniť tá kopa pozitívnej energie sršiaca z ich mladosti za kopu peňazí, aj keď ich samozrejme potrebujem? Ale ktovie, možno vyhrám športku. Pozor, nie som žiadna pochybná, "pošahaná" idealistka, iba zdravá idealistka a optimistka, no jednoducho, vysmiata makovka.
Ale viem byť aj ohromne prísna, rozdávať nielen jednotky, ale aj dvojky, trojky, štvorky a päťky. Moji žiaci to vedia a samozrejme, napriek tomu sa neučia. Nedávno sme mali taký dvojtýždňový záťah v učení, keď sa blížili "vysvečka". Bolo treba "zamakať kámo". A tak sme teda "makali". Najmä my profesori. Každý žiak si zrazu potreboval opravovať známky, aspoň takto nám prezentovali svoje snahy. A snažili sa. Učili sa ako draci, aby aspoň na pol roka zistili, prečo vlastne niekoľko mesiacov predtým chodili do školy. V tom sa časy nemenia...
Teraz sa už všetko vrátilo do starých koľají. Všetci sú spokojní. Aj učitelia, aj žiaci, aj rodičia. A tak sa opäť nemusia niekoľko mesiacov učiť, iba si tak posedkávať, podriemkávať, sem-tam niečo popísať, aby náhodou nezabudli držať v ruke pero. Ó, aby som nezabudla a chodiť sa ospravedlňovať, že sa nestihli naučiť, že požičali zošit spolužiakovi, ktorý na predošlej hodine rozjímal o nesmrteľnosti chrústa a taaak. Och, ľutujem, že som im nedala podpisovať tie predpolročné prísahy, ako sa už budú v budúcom polroku učiť a snažiť a všeličo tvoriť. Tvoriť teda vedia, najmä sľuby podobného typu. Akože by sme ich študentské dušičky neľúbili?
A potom existujú aj žiaci, ktorí majú záujem, chcú čítať, vzdelávať sa a TVORIŤ! Donesú mi svoje dielka - - básničky, či prózu - chcú, aby som im požičiavala knihy. A to by mi nenahradili žiadne peniaze. Ten pocit, že táto práca má zmysel a je nádherná. Že každý deň je iný, dalo by sa povedať, plný prekvapení a veľakrát aj emócií (od smiechu po plač, stačí si vybrať zo širokej škály).
Tak čo, zahodím to, aby som mohla byť podnikateľkou a zarábať "ťažké lóve"?
