Najprv som si pomyslela, že asi zle počujem. Tak som otázku zopakovala. Odpoveď? Tá istá. Opýtala som sa, ako je to možné, a či ho to nezaujíma, čo mu ničí bubienky. Odpoveď: "Nie." Stále mi to nedalo. Tak som sa opýtala, či nie je ani trošku zvedavý. Odpoveď: "Nie."
A to ma, takpovediac, dorazilo. Neviem, či je to spôsobené expanziou informácií alebo niečím iným, ale toto zistenie ma mrzí. Netýka sa totiž konkrétne len tohto žiaka. Nezáujem ich sprevádza na každom kroku. Necítim sa príliš stará, no viem, že som si nikdy nenahrala hudbu, ktorú by som nepoznala. Aspoň autora, keď už nie názov skladby.
Môj pokus o získanie ich záujmu a o motiváciu k čítaniu sa skončil fiaskom. Najčastejšia odpoveď bola, že nemajú preukaz do knižnice. Keď som s prvákmi pred polrokom písala školskú úlohu zo slohu - súkromný list, väčšina z nich sa priznala, že ozajstný list nikdy nepísala.
Majú spokojné životy, plejstejšny, dívidíčka, empetrojky a telky a všetko. Vychovávame nový konzumný národ na princípe našich západných "bratov" z USA? Bratov, ktorým je ukradnutá každá vojna, ktorá sa neodohráva na ich kontinente, a ktorí sú si istí, že ich ohrozujú moslimovia, bezohľadu na to, či sú to ženy, deti alebo teroristi? V hlbokom nezáujme to totiž akosi nerozlišujú.
Apelujem na rodičov. Keď budú ďalšie Vianoce, keď naše deti budú mať narodeniny alebo iný sviatok, čo keby sme im dali trošku iný darček na aký sú zvyknutí? Darujme im napríklad preukaz do knižnice.
