Čo ma zaráža...

Potom ešte vyskúšala všetko možné, keby sa dalo aj nemožné, veď bol výpredaj a tak asi chcela využiť výhodný nákup. Rozhodovala sa medzi dvoma pármi prechodných čižiem. Prešla, prisámveru, polhodina. A slečna poraďte mi, a slečna ja neviem, ktoré si mám vybrať. Rozmýšľam, na čo potom so sebou ťahala kamarátku. Vravím jej, samozrejme (a musím povedať, že mala pekné nohy tak to bolo jedno), že tie a tie by sa vám hodili.

Záručný list, pečiatka a začala som ťukať do pokladne. Ona na to, že musí skočiť do bankomatu. Oukej, vravím jej, u nás sa dá platiť kartou. Ona priateľke, že tak teda nevie, že manžel ju čaká vonku. Dnes si už kúpila dva páry topánok a on ju asi zabije, keď si kúpi ďalšie. V mojej hlave začína vrieť. Čože? Čo to má spoločné s bankomatom?!

Už som vedela, že z obchodu s najväčšou pravdepodobnosťou nič nebude. Pristúpila som na jej hru. Dobre pani, zaplaťte ich a zajtra sa po ne zastavíte. Prídete bez manžela a tak sa nebude rozčuľovať, koľko míňate. Vypleštila na mňa oči. Začala hapkať a celá očervenela. Kamarátka sa tiež začala akosi vrtieť (moja babka by povedala: "co še teľo hňizdziš?").

Tak to vzdali. Spoliehala som sa na jej hrdosť. Vytiahla kartu, aj to sa mi však zdalo, že ju z ruky ľahko nepustí. Vždy mám taký zvyk, že si prečítam meno kupujúceho uvedené na karte. Pred menom titul Ing.
Odišli a ja som to dodnes nepochopila.

Chodím na vysokú školu a tak si asi musím začať nacvičovať ako z ľudí robiť hlupákov...