Bolo už neskoro večer, chystala som sa spať, keď zazvonil. Stál na bráne pred domom a ukazoval mi malé huňaté čosi. Potom som ju uvidela. Bola taká malá a celá sa triasla. Nikdy nezabudnem na pieskovú srsť a červený obojok, ktorý mala na krku. Pán Boh vie, že som nikdy nechcela malého psa. Snívala som o basetovi alebo o zlatom retrívrovi, ale nie o vreckáčovi z ulice. Teraz by som ju nevymenila ani za najväčšieho šampióna na svete. Volá sa Oskar, čo bolo spôsobené neschopnosťou mojej maličkosti a celej ostatnej blízkej rodiny rozoznať psie pohlavné orgány.
Zajtra skoro ráno odchádzame preč na dva týždne. O psa sa bude starať sestra. Vždy, keď niekam cestujem prežívam obrovské vzrušenie. Uvidím niečo nové, spoznám nových ľudí, budem mať nové zážitky a potom to príde. Ten strach, čo bude s tými, čo tu ostávajú. A najmä pes. Akoby vedel, že niekam idem. Oveľa viac sa ku mne túli a oveľa viac sa dožaduje pohladenia. A mňa premkne hrôza. Dokáže sa oňho postarať niekto iný tak ako ja?
Vzápätí sa opäť teším na cestu, aj keď nenávidím najbezpečnejšiu dopravu na svete. Ale veď poletíme len dve hodinky. Stretnem sa s rodičmi. Bože, dúfam, že sestra poleje kvety. A pôjdeme sa poprechádzať k moru s bratrancom a jeho frajerkou. Dúfam, že nezabudne zamknúť dvere. Chcela by som zájsť na výlet do Plymouthu. Dúfam, že zavrie okná, keď pôjde z domu, keby bola búrka.
Tak mnou zmietajú zmiešané pocity a cítim sa akoby vo mne žili dvaja rôzni ľudia, ktorí nie sú schopní spolu rozumne komunikovať. Jeden je domased a strachopud, druhý, toho mám radšej, ale nehovorte to tomu prvému, je dobrodruh pripravený skočiť s padákom alebo bandži.
Zajtra odchádzam a dúfam, že pes a ja to prežijeme.
