Voľakedy za oných krásnych dávnych čias, keď sa voda sypala a piesok sa lial a ľudia sa spolu rozprávali, posielali si listy, lebo sa potrebovali zdôveriť, chceli radu a cítili potrebu povedať inému človeku, že ho majú radi. Samozrejme nie všetky listy boli také príjemné. Aj napriek tomu sa však adresát zvykol potešiť, keď v schránke objavil obálku so svojím menom a nedočkavo ju mohol otvoriť. Tam stálo napríklad toto:
Milá Mária! Už tak dávno som Ťa nevidel, teším sa, keď sa vrátim na priepustku domov a konečne si Ťa vystískam. Chcel by som už tú zelenú zo seba zhodiť a byť opäť v civile a chodiť s Tebou na prechádzky ako vtedy, pamätáš?........atď.
Dnes zapneme počítač, naťukáme niečo@niečo.com a sme tam. A tam hurá, mám mail! Tak sa zvyknem často potešiť aj ja, až kým ho neotvorím. Možno sa vám tiež stáva, že otvoríte elektronickú poštu a vo vašej schránke sú samé vtipy, videá s kanadskými žartíkmi, či reťazové listy typu, keď to neprepošleš ďalej tak o tri dni na teba príde mor. Až človeku behá mráz po chrbte. Som rada, že si na mňa niekto spomenul, ak tie maily neposiela automaticky všetkým, čo sú v zozname.
Momentálne si prostredníctvom mailu píšem iba s jedinou osobou, ktorú nebolia prsty pri pohľade na klávesnicu. S jednou zo sto, čo mám v adresári.
A preto vás, moji milí priatelia, prosím, niekedy mi napíšte, hoci aj k tým "smieškom" aspoň ahoj a ako sa máš, ináč sa môže stať, že budú vaše maily chodiť na moju adresu, a ja už možno budem mŕtva, ale vy o tom ani nebudete vedieť.
