Čo Čech to muzikant a Slováci sú odjakživa holubičí národ. Až taký holubičí, že to prinajmenšom hraničí so sprostotou. Nič v zlom, ale ja tú holubičiu povahu vnímam už skôr z pohľadu, že si sprepáčením kadíme do vlastného hniezda.
Stačí sa prejsť po meste, posedieť v električke aj krčme, samozrejme, a vypočuť si hlas "holubičieho" národa, ktorý má vždy kopu rečí, ale "skutek utek". Jano je nespokojný s výplatou a nie je sám. Polovica podniku s ním súhlasí a najviac Fero, s ktorým práve pije pivo. Anča včera deťom uvarila na večeru podbité zemiaky bez vajec na tvrdo, lebo zarobí koľko zarobí a tak si večer poplače do vankúša.
A nájde sa niekto, kto niečo zorganizuje. Poďme do ulíc a povedzme to nahlas, že nás to už serie! A príde päť mamičiek, pretože ostatné zrejme práve dojčia a príde päť učiteľov a päť lekárov a päť... pretože... Prečo vlastne? Sme takí ustráchaní vyjadriť názor alebo takí zdochnutí?
Som od prírody mierumilovný "holubičí" človek, ale už to nechápem. Tú trápnu situáciu, ktorá tu zavládla, tú pasivitu medzi ľuďmi, že nikdy neprotestujeme, aj keď nie sme s ničím spokojní. Buď je tá nespokojnosť iba póza alebo celý národ potrebuje psychiatra.
Kto je nespojný nech niečo robí, ale už mi, prosím, dajte všetci pokoj s rečami o nespokojnosti, keď večer vyložíte doma nohy v teple a pozeráte spokojne Šeherezádu.