Neznášam budíky a neznášam rána. Neznášam tú blbú robotu a neznášam tých odporných faganov. Vstal som a vošiel som do kúpelne. Pohľad za všetky drobné. V zrkadle som uvidel svoju sinavú tvár s veľkými kruhmi pod očami. Zdal som sa sám sebe odporný ako smradľavá zhnitá hruška. Starnem, pomyslel som si.
Samozrejme, že raňajky som si nedal. Nebol čas. Už som tak či tak meškal. Žena mi zabalila voľajakú desiatu, ale môžem to dlabať. Už sto rokov jem na desiatu furt to isté. Ani som sa nemusel pozrieť. Rovno som ju hodil do koša. Nech si všetci trhnú.
Dobehol som na poslednú chvíľu. Presne medzi prvým a druhým zvonením na prvú hodinu. Už som videl tie ich vyorané ksichty, cítil som ten odporný vydýchaný vzduch v miestnosti a bolo mi na vracanie pri predstave, že v momente keď tam vojdem sa polovica príde ospravedlniť, že zabudla zošit, týždeň nebola v škole, nemala knihu, aby si urobila poznámky atď., atď., atď. Veď ja vám dám, pousmial som v duchu.
Všetko prebehlo podľa očakávaní. Boli odporní ako vždy, k mojim vedomostiam, ktoré som im prezentoval, apatickí ako vždy a z triedy som odchádzal, prepáčte za expresívny výraz, "nasratý" ako vždy. Jednoducho, je to ťažká robota. Sú skazení, nepoznajú žiadne hodnoty, aj keby som im stokrát rozprával o pozitívnych hodnotách, nevedia si absolútne nič vážiť. Som z toho zdecimovaný. Čo vám budem hovoriť. To vieme len my, čo sa touto nesmierne ťažkou prácou živíme.
A vrcholný incident. Zistil som, že im je málo a sú skazení viac ako som si dodnes myslel. Tomu spratkovi Jožovi z 1.A som mal sto chutí jednu vraziť. Nijako ma nepočúval. Zakázal som im už viackrát baviť sa so žiakmi zo základnej školy. Myslím si, že by ich len skazili. A Jožo si pokojne, to si predstavte, predáva na obede lístok prváčikovi. Nerachne ma? Užaj som sa k nemu rozbehol, jeden buchnát do chrbta, aby si bol istý s kým rozpráva a som zvrieskol na celú jedáleň až luster pustil do gatí. To čo ty robíš zasraný? Tak ty budeš kšeftovať s lístkami? Viete, čo mi povedal? Ako sa snažil ma oblafnúť? Že vraj chcel ten lístok mladšiemu spolužiakovi len darovať, lebo on si svoj zabudol doma. Pchá, zlatíčko, mňa ty veru neoblafneš. Ja som nie včerajší. Som mu vyčistil žalúdok až mu vredy popraskali. A viete, čo mi on na to? Vraj, že pochopil, že sa neoplatí byť dobrý, tak sa naposledy pokúsil urobiť dobrý skutok...
Nie, nie. Ja nebudem dobrý...
