Cesta začala skvele. Miesto predpovedaného dažďa bolo krásne. Cesty uschli o pol 12 sa púšťam z Dlhých Dielov smer stanica v Petržalke. Na Novom moste sa stretnem s parťákom Jožom. Cestou sa mi zdá, že som preťažil nosič, na ktorom mám tašky Ortlieb. Totiž ten je, kým nebude nový bicykel len provizórny a bočné tyčky nemajú podpery.
Pri otrasoch sa to trošku kýve. Na stanici kúpime lístky. Cena zase stúpla. Zaujímavosťou bola cena lístka. Obojsmerný lístok pre 2 osoby stál zhruba 70 EUR a jednosmerný by vyšiel zhruba o 30 EUR viac. Čakáme. Skočil som si do obchodu oproti niečo kúpiť. Na stanici nič nemali.
Začal som chrúmať a v tom došla ženská z verejných záchodov a začala mať problém s bicyklom opretým pri vchode. Asi jej to „plašilo“ zákazníkov. Miesta na prejdenie tam bolo dosť. Pani vyzerala byť pohoršená a ukazovala, aby som si bicykel presunul. Pani si potiahla z cigarety a tvárila sa ešte viac pohoršene. Tak som jej pripomenul, že nad hlavou má znak označujúci zákaz fajčenie na verejných priestoroch a miesto starosti o môj bicykel by nemala porušovať zákon. Oznámila mi:”To je moja vec. Ja si tu môžem robiť čo chcem!“. Tu som videl, že diskusia nemá význam a zopakoval som jej to isté. Začala presúvať môj bicykel. Vstal som vzdialila sa a odišla. Bicykel som posunul. Išli sme na vlak, inak by som ju začal riešiť. Pohodlne sme sa usadili.
Bicykle opreté vo vedľajšej časti vozna. Počúvam hudbu a riešim GPS navigáciu od Garmin. Nejde naštartovať. Používam ju asi od roku 2009 a toto sa mi veľmi nestávalo. Za posledné 2 týždne to je už štvrtý prípad čo mi vypla. Nevedel som ju zapnúť a začal som skúšať rôzne baterky. Trošku som si to svojsky obkecával a komentoval alternatívy, ak nenaštartuje. Zastali sme. Vravím Jožovi:“Snáď stihneme vlak.”. Vedľa prísediaci chapík s plechovkami Corgoň a autentickým pachom vstal a zašomral:“Kam idete?”. Nereagujem. Zašomre niečo. Povie:“Kokotko!”. Zbalí sa a odíde. Nech sa páči. Dnes ide proste karta. Garmin nejde ďalej. Vzdávam to. Asi to budem musieť dať do servisu. Okolo sveta s tak nekvalitným prístrojom daľeko nezájdem. Nie je nad papierové mapy. Vo Viedni vystupujeme. Bežíme na metro. Zmätkujeme na stanici Miedling a pribiehame k vlaku do Grazu. Nechce nás zobrať. Nemá vraj miesto. Takmer prázdny vlak tak odchádza a my zostávame čakať na ďalší, ktorý ide o hodinu.
Idem kúpiť lístky na bicykle. Jeden stojí 10 EUR. Na Slovensku v pokladni nám poradili, že sa oplatí kúpiť skôr v Rakúsku, lebo u nás stojí vraj 5 EUR. Nevadí. Vrátim sa k bikom a čakám. Prehádžem trošku tašky. Vo vlaku sa mi podarí náhodou zapnúť GPS. Nahodím mapu a modlím sa, nech nestuhne. Cestu nám spríjemňuje džavot násťročných a rozhovory starších paní. Dávam si sluchátka a stále ich počujem. GPS sa vyplo. Jožo pospáva. Vyťahujem notebook a skúšam si nabiť GPS. Nepomáha. Píšem zápisky z dňa a zaspávam pri neustálom hluku. Únava a len zopár hodín spánku robia svoje.
Graz stanica. Vystupujeme a púšťame sa od stanice ulicou dole smerom k penziónu. Áno GPS ako sme vyšli z vlaku záhadne nabehla. Podľa GPS jazdíme nočným Grazom, ako by sme to poznali napamäť. Samí cyklisti a cyklochodníky. Akurát námjazdu spomaľujú semafory na každom kroku. Po chvíli to stáčame do kopca. Tam by mal byť penzión, ktorý sme našli na internete. Po kilometri v stúpaní sme podľa GPS pri ňom. Je tam zhasnutý starší dom. Evidentne mimo prevádzky. Taxikára sa pýtame, kde je nejkaý penzión alebo hotel. Poslal nás rovno a zabočiť doľava. Nič tam nebolo. Vydávame sa na lov ubytovania do mesta. Zopár pokusov a omylov. Nakoniec zaberie klasika, treba ísť do hocijakého hotelu a spýtať sa na lacné ubytovanie. Takto sme sa dozvedeli o hoteli Etap.
Našli sme ho neďaleko. Hotel bol v centre, ale cena bola aj tak veľmi dobrá. 26 EUR na osobu. Na č tom poschodí izba s 2 poschodovou posteľou. Ideme spať, lebo ráno vstávame na 146 km jazdu.
