Na každom kroku sme presviedčaní, že počas Vianoc sú dôležité symboly namiesto vzťahov medzi ľuďmi navzájom. Dokonca máme aj určený chod udalostí: zapaľovanie adventných sviečok v obývačke , nakupovanie darčekov, pečenie perníkov, zabíjanie kapra, kupovanie a zdobenie stromčeka, štedrovečerná večera, rozbaľovanie darčekov a polnočná omša v kostole. Takto vyzerajú Vianoce vo väčšine rodín...
Neskrýva sa predsa niečo viac za Ježiškom, stromčekom, obdarovaním, či polnočnou omšou???Ježiš Kristus svojim narodením v meste Betleheme, nám predsa dal niečo viac ako sviatok, náboženskú a kultúrnu tradíciu, či vianočné prázdniny! Svojim narodením nám dal dôležité posolstvo:“ Vždy, keď všetko zlyhá a náš život bude nanič vždy, keď si nebudeme vedieť rady a budeme na konci našich síl vždy, keď ostaneme sami a nikým nemilovaní.... je tu nádej, že nájdeme niekoho, kto nás bude mať rád, ďalšia šanca ospravedlniť sa, poprosiť o odpustenie ,či odpustiť, začať odznova alebo nájsť vieru...Aj napriek technickým vynálezom ako sú pošta, telefón, vlak a internet, ktoré zrýchľujú spojenie medzi ľuďmi, sa ponáhľame za ,,dôležitými vecami,,. Nemáme, čas sa zastaviť. Obzrieť sa za tým, čo sme vykonali a porovnať to s dôsledkami. Ženieme sa za peniazmi, do kostola, za úspechom a uniká nám to podstatné. Zabúdame byť tolerantní. Sme presvedčení, že len naša viera, videnie sveta je to správne a ostatní sú bludári, kacíri...Ľudí okolo seba hodnotíme podľa toho, čo hovoria, ako vyzerajú, ako ich hodnotí väčšina. Nehľadáme v nich dobro – nechceme v nich nájsť lásku, Boha. Je jednoduché veriť predsudkom, knihám, či pravdám o ktorých nám povedali, že pravdy sú. Najhoršie je keď veríme, že zlo, ktoré robíme je správne a spravodlivé.Sme pohodlní a bojíme sa sklamania, ktoré je však súčasťou bytia, dobrým poučením do budúcnosti. Máme strach urobiť to, čo cítime vo svojej duši, že je správne. Na Vianoce sme dostali dar, narodenie Ježiša – človeka, ktorý nám svojím životom medzi ľuďmi ukázal ako byť šťastný a žiť život, ktorý stojí za to. Hovoril o tom, že úprimnosťou, toleranciou dosiahneme viac a vizitkou človeka, je to ako sa správa voči ostatným a aké má srdiečko a dušu. Ostatné je nepodstatné. Učil nás, že nie je dôležité dostávať lásku, ale ju dávať bez nároku na opätovanie. Len tak ľúbime najviac na svete.Zabíjame tisíce kaprov ,len pre tradíciu! Rok, čo rok máme v obývačke živý stromček, ktorý po Vianociach skončí na smetisku! Na druhej strane ako pokrytci bojujeme za právo žiť. Neuznávame právo zvierat na pokojný život a zabíjame ich pre zábavu (bez toho aby nás ohrozovali alebo boli potrebné na naše prežitie) Kupujeme darčeky, ktoré ani nepotrebujeme a zabúdame na dary ako je úsmev, milé slovo, pomoc tomu, kto to najviac potrebuje. Mrháme prírodným bohatstvom Matky Zeme a žijeme tak, akoby po nás mal prísť koniec sveta. Len, aby toto naše počínanie nebolo naplnením tejto predpovede... Človek by mal nemal opakovať chyby z minulosti, lebo si ju bude musieť zopakovať. Zmysluplnejšie je tvoriť súčasnosť pre peknú budúcnosť.Cez Vianoce by sme sa mali pozastaviť... sadnúť si okolo stola s rodinou, ľuďmi, ktorí potrebujú niekoho, lebo sú sami. Povedať milé slovo, poslať sympatický úsmev, alebo si len vypočuť niekoho životný príbeh. Vianoce by mali byť dňami pripomenutia si hodnôt, ktoré by mali byť základmi nášho života. Medzi nimi by mali hrať prím tolerancia, láska k blížnemu a skromnosť. Ak sa aj všetko zrúti stále nám ostanú základy, na ktorých môžeme začať znovu stavať.Málokde už nájdeme to práve čaro Vianoc, ktoré zažívali naši starí rodičia, ktorí neboli obklopení toľkými možnosťami ako my. Málokomu napadne sa len tak, poprechádzať po hlavnej ulici s ľuďmi, ktorých má rád. Zastaviť sa pri stromčeku. Zapriať svojím blízkym od srdca to najpotrebnejšie ako je láska a zdravie. Už si ani nevieme predstaviť, aké je to zanechať svoje stopy v snehu na zasneženej lesnej krajine. Nevieme, aké je pozerať na spln mesiaca alebo cítiť snežné vločky na tvári. Vianoce majú okrem kresťanskej tradície aj historický základ. Vianoce by však mali mať aj ľudský rozmer – rozmer lásky. Rozmer nášho srdca a duše, ktorú má každý z nás, len ho musí nájsť. Vianočná atmosféra, ktorá vládne v nákupných centrách, na hlavných uliciach a zvýrazňujú ju Santa Clausovia, vianočné pesničky a výzdoba by mala zasiahnuť do nášho konania. Pri nákupoch by sme mali na tovar prihliadať skôr ako na darček, ako na predávanú a kupovanú vec. Nehnať sa bezhlavo za ziskom , či ušetrením. Naozaj hodnotné veci sú predsa zadarmo a nedajú sa kúpiť peniazmi a snaha sa cení najviac. Viac sa zaujímajme o svojich blízkych, o ľuďoch okolo nás, o ženu, ktorá potrebuje pomôcť, o bezdomovca, ktorý predáva časopis....Nenapadne nás ponúknuť mu teplú polievku, alebo len poslať úsmev, ktorý tiež dokáže ohriať. Pri hľadaní toho podstatného, čo len tak nevidno...zistíme, že máme všetko, čo k životu potrebujeme. Vianoce nie sú o darčekoch, stromčeku, kresťanskej tradícii....sú časom na pozastavenie sa pre všetkých ľudí na svete. Tou pravou chvíľou na nájdenie viery, ktorá prebýva v nás. Neexistuje človek bez viery. Viera je v každom, v podobe, v akej ju najlepšie pochopí a príjme. Legendárneho ducha Vianoc, by sme si mali preniesť aj do nášho bežného života počas roka a mať vianočnú pohodu a pokoj po celý rok. Tento sviatok je na pripomenutie toho, aký by sme mali byť po celý rok. Je to akési naše zrkadlo, ktoré nám ukazuje rozdiely medzi našim správaním cez Vianoce a počas celého roka. Ak sa tie rozdiely zmenšujú, vtedy sme na dobrej ceste..... Vianoce sú predovšetkým sviatkom ľudskosti a ostatné záležitosti sú len tradíciou, povinnosťou, či každoročne sa opakujúcim rituálom.Každé Vianoce by mali byť jedinečné a dať nám viac do života... umožňujú nám nájsť rovnováhu v živote.
