Jeden príbeh...(1)

...každé jej slovo malo svoju vážnosť. Všetko, čo povedala malo svoj zmysel inteligentnú myšlienku.Netrepala do vetra a ani nebola ukecaná ako väčšina dievčat.Pri rozhovore s ňou sa nám stretli pohľady.V tom okamihu som sa cítil ako v siedmom nebi.Želal som si, aby to trvalo večne... -Koľko máš súrodencov? Pri tejto otázke sa zrazu vytratil z jej tváre ten neobyčajný úsmev a jej oči zosmutneli. -Ja nemám rodinu. -Ako to myslíš?- v mojom hlase bolo cítiť začudovanie.- Však každý potrebuje niekoho, kto ho ma rád na. -Moja rodina je v detskom domove Slniečko. Lenke sa o svojej pravej rodine nechcelo rozprávať a tak sme prešli na iné témy. Také dievča som ešte nestretol.Hovorila od srdca a pritom ti pozerala priamo do očí.Skrývala však mnoho záhad a to ju robilo nádherne tajomnou.Čas ubehol ako školská prestávka na obed. Hodiny boli minúty a minúty sa stavali sekundami. Už sme na barových stoličkách sedeli len mi dvaja a zopár ,,stálych hostí,,. Tí však už ani nesedeli ale skôr ležali na barovom pulte. ,,Záverečná!!! Zatvárame, treba sa ísť domou vyspať“ prerušil nás hlas zozadu miestnosti. Bol to Abi, ktorý vykladal stoličky pri stoloch. Dopili sme posledný drink a každý sme išli domou. -Ahoj som rád, že som ťa spoznal – povedal som a poslal Lenke úsmev. -Ahoj, napodobne- povedala a moju poštu mi poslala späť. Tesne pred vchodom do domu, po dofajčení poslednej cigarety... „Doriti zabudol som od tej baby pýtať telefónne číslo!! “Kopol som do najbližšieho smetiaka, ktorý sa vysypal. Zaspával som s myšlienkou premárnenej príležitosti ale netušil som, čo mi prinesie zajtrajšok. Crrrrrrrrrn!!!!!!!! Zazvonil budík. Zhodil so ho na zo stola na zem. Najprv som otvoril pravé a potom ľavé oko. Z pohľadu na nástenné hodiny som dostal skoro infarkt.,,Dokelu!“zaspal som a zabudol som si nastaviť budík. Rýchlo som sa obliekol. Vymenil objem školskej tašky zo včerajšieho rozvrhu na dnešný. Schmatol desiatu a upaľoval k vchodovým dverám. Už – už som dobiehal k bričke (električke) a v tom sa mi pred nosom zatvorili dvere. ,,Dofrasa, dofrasa!!“ zahromžil som. O desať minút som nasadol na ďalší bus. Po vstupe do budovy gymnázia na mňa čakalo zopár zlých znamení, ktoré sa však nesmeli naplniť. Vrátnička na mňa po vletení do vchodových dverí pozerala akoby som bol z inej planéty. Na schodoch do triedy na poschodí som sa minul zo zástupcom. Vymenili sme si pozdravy a čo bolo čudné nič mi nepovedal o neskorom príchode. O zástupcovi kolovali v škole legendy v pozitívnom aj negatívnom smere. Profesor mi moju výhovorku zhltol aj s navyjákom. Po týchto zážitkoch som začal naberať optimizmus. Sadol som si do lavice a zháňal od naokolo sediacich spolužiakov informácie, o čom bola zatiaľ hodina. Počas obedňajšej prestávky sa mi doniesla informácia, že môj projekt o rádiostaniciach vysielajúcich, na krátkych vlnách postúpil do celoštátneho kola. Nedúfal som, že niekde uspejem, lebo som robil pri spracovaní projektu veľké prestávky a nezdal sa mi obsahovo ucelený. Najprv som si myslel, že je to nejaká haluz. Opak mi však potvrdila triedna profesorka...pocestujem do hlavného mesta na vyhodnotenie súťaže Discovery. Počas krátkej fajčiarskej prestávke na záchodoch som sa dozvedel, že Lenka pracuje v jednej pizzérii na okraji mesta. Moje prvé kroky zo školy neviedli domov ale do tej pizzérie na ,,konečnej,, ako nazývali tunajší ľudia túto časť mesta. Nesmelo som pozrel dnu cez otáčacie dvere. Pizzéria bola skoro prázdna a o päť minút mali zatvoriť. Tak som sa teda odhodlal...