Jeden príbeh...(3)

...,,Ideme na to!“ žmurkol na mňa Alex Prikývol som hlavou a vrazil som do ksichtu skínovi, čo bol napravo odo mňa. Alex kopol chalanovi s fúzmi do rozkroku. V tej chvíli naňho vytiahol ten s hrebeňom na hlave (asi ich boss) nôž. Našťastie ho nestihol použiť, lebo sa mi ho podarilo vykopnúť z ruky. O desať minút prišla policajná hliadka. Asi ju zavolal nejaký starší pán, ktorému vadili mlátiace sa ,,mladé uchá,,. V aute som povedal Alexovi:,,Tak dobre som sa už dávno nepobil. Keby neprišli fízli ešte im zmaľujeme fasádu.“ -To hej. - Zaškeril sa na oproti sediacim skínom Alex -Čo ste degeši, že obraňujete cigánku?! - povedal fúzatý skín. -Nie len nemám rád takých imbecilov ako ste vy! - odpovedal som chladnokrvne -Skočím ti do úsmevu, keď budeš na mňa tak zízať! - zavrčal Alex na bossa -Ty si sa, čo do toho zavŕtal, však si jeden z nás!? - povedal chalan s fúzmi môjmu holohlavému kamarátovi Alexovi. Alex chcel odpovedať ale prerušil ho prísny povel. ,,Držte huby“ rozkázal policajt, ktorý sedel vedľa mňa. Po zápise do registra trestov za trestný čin výtržnosti sme boli prepustení na kauciu. Pred policajnou stanicou, čakala mladá slečna, ktorú sme zachránili. ,,Ďakujem vám veľmi pekne, že ste ma zachránili. Ja sa volám Petra. Čo môžem pre vás urobiť?“ povedal s úsmevom. Ja som skoro spadol z nôh. Takú odvahu som ešte nevidel. Mladá rómka sa dá do reči s neznámymi chalanmi. To sa mi zdalo čudné a začal som ju podozrievať z niečoho nekalého... ,,Moje meno je Peťo a tento holohlavý chalan je Alex. Nemohli by ťa dvaja mladí sráči pozvať na kofolu?“ povedal som. ,,No, keď nič iné pre vás nespravím toto pozvanie prijímam veľmi rada.“ milo povedala Petra. Po nekonečnom pobyte v nemocnici, kde nám zašívali stehy sme sa vybrali na stretko do baru. U siedmich statočných pri pohári kofoly som sa dozvedel, že Petra sa stretla s Lenkou v domove Slniečko. Lenku asi pred dvoma rokmi pridelili pod ochranné krídla nejakého vojaka, ktorý prestal učiť na základnej škole v Lieske. Odvtedy žije s ním. Stretli sa znovu tu na škole. V domove boli dobré kamarátky a tak ju pozná veľmi dobre. Dokonca by povedala, že ju pozná lepšie ako ona sama...Chcel som z nej ,,vypáčiť,, nejaké informácie o Lenkinom súkromí, ale nedalo sa – ich priateľské puto bolo veľmi silné. Cestou do školy som v MHD videl ako dvojica rómov, okrádala jednu staršiu pani. ,,Hej! Nechaj tú pani na pokoji!“ skríkol som na chalana, ktorý vkladal ruku do cudzieho vrecka. ,,Čo ťa do toho ! Neokrádam predsa teba ! osopil sa na mňa vreckár. Jeho spolupáchateľ na mňa vybehol:,, Keď máš problém vystúp!“ Na nasledujúcej zastávke sme vystúpili a pustili sme sa do seba. Na naše rátanie účtov doplatila zastávka električky. Neostala ani jedna sklenená výplň celá. Našťastie nás od seba oddelila policajná hliadka. Neviem, či by som ich zvládol oboch .....a skončilo by to zo mnou zle. Už po druhýkrát som sa dostal na policajnú stanicu v tomto týždni . Zase to otravné vypĺňanie papierov a ďalší zápis do registra.,, Pane Bože prečo musí behať po svete toľko blbcov!“ zašepkal som si v duchu, keď som stál predo dvermi nášho domu.