Jeden príbeh...(4)

...sedeli sme všetci okolo štedrovečerného stola a práve ,keď otec krájal červené jabĺčko na päť častí a každému dal jednu spomenul som si na Lenku, ktorá nie je pri svojej rodine. Po zjedení štedrovečerných pochúťok ,ktosi zaklopal niekto na dvere. ,, Idem otvoriť!“ vyskočil som od stola. Bola to naša mnohopočetná rodina a priatelia rodičov. Tak ako každý rok trávime Vianoce v spoločnosti kopu ľudí, ale ja som tento rok nemal ten vianočný elán ako obvykle. Stále som myslel na Lenku. Doteraz som si to neuvedomil, ale nie každý trávi vianočnú pohodu v kruhu ľudí, ktorí ho majú radi. Starý otec otvoril francúzske červené víno a začal rozprávať svoje príhody z mladosti mojím malým bratrancom a sesterniciam. Otec pri pohári vína rozoberal zo strýkom a jeho kolegami z práce politickú situáciu. Ja som si zo súrodencami rozprával strašidelné príbehy. Sedeli sme v mojej izbe v kruhu a každý rozmýšľal nad tým ako zaujme ostatných. V pondelok večer som išiel do baru U siedmych statočných. Boli tam všetci. Práve prepukol Christams Fest (akási obdoba pivných slávnosti v Nemecku, ale cez Vianoce).,, Vitaj Peter a Veselé a šťastné ti prajem !“ povedal Abi hneď ako som sa objavil vo dverách. ,,Napodobne.“ povedal som s úsmevom. ,,Servus génius! Poď k nám! započul som od posledného stola. To som si mohol myslieť boli to moji kamoši. Dal som si s nimi jedno pivné kolečko. Po polhodine som zbadal ako vošla do baru Lenka. ,,Poď si zahrať biliard!“ povedala hodila po mne ten svoj úsmev, ktorý zo mňa spravil úplne iného človeka. Pri hre mi dávala zabrať a ja som sa ,,potil,, aby som udržal vyrovnané skóre. Moje ego si však namýšľalo, že ju nechávam vyhrávať a tak sme obidvaja mali radosť z hry. Nad ránom som ju išiel odprevadiť domov. Pred domom ma silno objala a dali sme si bozk na rozlúčenie....chytila ma za ruku, otvorila dvere domu a viedla ma do svojej izby. Ľahli sme si na posteľ a Lenka mi začala rozopínať košeľu. ,,Milujem ťa Peťo „povedala a pritom sa naše pohľady znovu stretli a nevedeli sa od seba odtrhnúť. ,,Leni si môj život.“ a jemne som rozopol jej blúzku........ Nasledujúci týždeň ma čakalo doma mrazivé prekvapenie. ,,Ahojte všetci doma,, povedal som od dverí ako obyčajne ,keď prídem domov. Nastalo záhadné ticho. ,,Peťko poď tu.“ povedala mama z haly. ,,Moment, hneď idem!“ vykríkol som pri prezúvaní. V hale sedeli otec s mamou a na stole ležal list zo školy. ,,Ďalšie rodičko?“opýtal som sa nesmelo. ,,Prečítaj si!“ povedal otec. Bolo to oznámenie o vylúčení zo školy z dôvodu množstva neospravedlnených hodín a častému porušovaniu školského poriadku. Pod tým bolo červenou napísané :Drzé správanie na hodinách! Teraz som čakal, mamin krik a otcove nadávanie, nejaké zákazy a príkazy, poučovanie o správnom živote. Čakal som nejaké varovania, že kam sa to rútim. Bol som pripravený prijať, každý trest. No nič sa nedialo. Rodičia sa začali prechádzať po hale. Každý ich krok som vnímal ako prípravu na útok. Otec si po chvíli sadol do koženého kresla, položil fajku na stôl a povedal: ,, Synu je to tvoj život a ty si zodpovedný za všetko čo urobíš a ako ho budeš žiť. V tomto veku máš šancu rozhodnúť sa kam bude smerovať...Snaž sa ho nepremárniť. Žiješ len raz.“ Potľapkal ma po pleci a odišiel do kuchyne. Mama si ku mne sadla, chytila ma za dlane a povedala: ,,My ti veríme ,že sa správne rozhodneš a budeme stáť za každým tvojím rozhodnutím, lebo ťa mame radi. Môžeš za nami prísť s prosbou o radu hocikedy. Vždy tu budeme pre teba.“ V svojej izbe som ešte dlho po tomto,, sedení na koberčeku ,, rozmýšľal nad slovami mojich rodičov. Po čase som prišiel na to, že moji rodičia ma nechali rozhodnúť sa o smerovaní svojho života a tými svojimi sedeniami ma chceli naučiť žiť ako človek a snažili sa aby som bol zodpovedný sám za seba aj za iných. Iní rodičia by mi hneď dali zaracha na doživotie a zákaz hrania na počítači a pozeranie telky. Možno by mi zakázali vychádzky a všetky moje záľuby. Prípadne by mi dali nejaký výprask a dočkal by som sa ja nekonečnej prednášky o živote. Oni však ku mne pristupovali ako k rozumnému a seberovnému človeku. Adoptovali ma, keď som mal šesť mesiacov a prijali ma do svojej rodiny ako by som bol ich pokrvný syn. Dokonca aj nevlastní súrodenci sa ku mne správali ako ku ozajstnému bráchovi. Bol som najstarší. Moji adoptívni rodičia nemohli mať dlho dieťa a tak si adoptovali mňa. Potom sa stal zázrak a tak mi pribudli postupne ďalší súrodenci. Ja som mal neuveriteľnú radosť, lebo čím nás bolo viac tým bolo veselšie. S otcom a mamou sme si postupne vybudovali vzájomnú úctu. Ja som mohol hocikedy odísť a oni ma mohli dať hocikedy do decáku. Na základe dôvery som mal vybudovaný s rodičmi pevný vzťah.