Jeden príbeh...(6)

...skoro som sa rozhodol pre tu druhú možnosť ,ale v poslednej chvíli sa odnikiaľ objavila snehová víla. V jej tvári som spoznal Lenku, ktorá bežala ku mne. Maťo jej povedal, kde ma nájde. Len jemu som sa zdôveroval zo všetkým čo som urobil alebo čo mám v pláne urobiť. Boli sme priatelia od začiatku strednej školy. Odhadli sme svoje povahy hneď na začiatku a vedeli sme , čo od druhého čakať. Povedal by, že ma pozná lepšie ako ja. Vedel, že vždy, keď by som najradšej zgegol nájde ma tu ...na najkrajšom mieste v našom meste. Pri jazere medzi starými brezami sklonenými nad hladinu. Stále som vravieval, že vždy si ťa vypočujú, nikdy ťa neodmietnu im sa môžeš zdôveriť a nikomu to nevyzradia...tie bútľavé studne tajomstiev.,, Peťo nerob to! Neskáč!“ povedala zo slzami v očiach.,,Už ti neverím! Choď do kelu! Vypadni! Nechcem ťa ani vidieť!“ povedal som chladným a jasným hlasom. Vo svojom vnútri som veľmi trpel. Celý môj život bol postavený naruby. Bojovali vo mne morálne hodnoty ako je tolerantnosť a láska k dievčaťu, ktorá prepukla len nedávno, no už sa stihla usadiť natrvalo v mojej duši.Veľmi som sa premáhal aby som sa v tom mraze neroztopil od Lenkinho úsmevu, ktorý bol neoddeliteľne spojený s jej perami. Ešte stále v kúte môjho srdca horel slabí plameň lásky k nej.,,Dobre všetko ti vysvetlím. Len ostaň pri mne. Môj život by nemal bez teba cenu! Ty si môj život!“ povedala trhavo a v očiach sa jej objavili kvapôčky pravdy.,,Dobre!“ povedal som s plačom v hlase.Pomaly sme sa prechádzali okolo jazera. Naše podrážky zanechávali v zimnej pokrývke dočasné stopy. Lenka ma chytila pevne za ruku a začala hovoriť svoj príbeh.,,Spoznala som ich v Slniečku. K nám sa dostali z polepšovne za dobré správanie. Stretávali sa vždy večer pred bránami domova. Ja som sa cítila veľmi osamelá a ich jednoduché riešenia mojich problémov mi boli sympatické. Hovorili, že svojim ,,členom,, poskytnú absolútnu ochranu a život sa stane edenom na Zemi. Na všetko mali riešenia. Tvrdili ,že na každú chorobu majú liek. Po týždňoch som celkom zapadla do ich klanu a podriadila sa Donovi. Don bol ako oni hovoria ,,capo di tuti capi,, – teda pán všetkých pánov. On mal pod palcom všetku činnosť ,,členov,,. Dohliadal aby sa pridŕžali ideológie a aby nemali vlastný názor. Keďže v Slniečku a ani naokolo nebolo ,,nečistých,, s rasistickými útokmi som sa nestretla. Spolu s pár ďalšími som mala prsty v drobných krádežiach a sprejovala som steny v našej štvrti. Onedlho odišli do iného decáku a ja som sa zoznámila s Petrou. Pomocou Petri som nahliadla pod oponu fungovania klanu a ich praktikami. Ich nenávisti ku každému kto bol odlišný. U pána Greenhorna som našla niekoho, kto sa o mňa bál, keď som prišla neskoro domov...Nedávno sa zo mnou Donn opäť skontaktoval. Chcel sa uistiť, či som ešte ,,členom,, klanu. Nudil sa a chcel očistiť tento svet od iných ako je on. Ja som mu povedala, že viem ,čo sú zač. hovorila som mu, že s nimi nechcem mať nič spoločné. On trepal niečo o famílii a o mojej vďačnosti. Spútal ma na stoličke v jenom starom sklade. Rozhádzal mi peňaženku a moje veci všade dookola. Keď nič nenašiel zabuchol za sebou dvere a nechal ma v sklade. Povedal mi, že ak niečo ceknem o ňom alebo klane, tak všetci vychovávatelia zo Slniečka budú mať problémy. Budem zodpovedná za každého obyvateľa domova. O Abrahámovi sa dozvedel z podpivníka baru U siedmych statočných. Odkladám si každú spomienku na miesta, kde som bola milo uvítaná. Tá noc bola najkrajšia v mojom živote, lebo som stretla teba. Abi mi dal potajomky, aby si nežiarlil podpivník na pamiatku.“ začervenala sa Lenka. Pred nami bol altánok, kde sme sa uvelebili na deke, ktorú doniesla. Odhrnul som sneh a zabezpečil som altánok aby doňho nefúkalo. Z vrecka som vytiahol poldecáky a nalial do nich červeného....sebe aj Lenke.