...vonku bola tma ako v rohu a ja som sediac za stolom tuho premýšľal. Myšlienky plynuli rýchlosťou svetla. V škole prebiehalo práve záverečné skúškové obdobie, ale pre mňa bolo už dávno skončené. Zo dňa na deň som si len vymieňal obsah mojej tašky: už dávno som mal jasnú predstavu o nedokonalosti štátneho školského systému a o zastaranosti učebných osnov. Vôbec ma nezaujímalo subjektívne hodnotenie väčšiny stredoškolských pedagógov, lebo mienka, ktorú som si utvoril na ich hodnotiaci systém nebola vôbec pozitívna. Škola ako súčasť vzdelávacieho systému sa v mojich prioritách dostala stupienok dôležitosti za posledným miestom. Mal som na starosti dôležitejšie veci...ako je napríklad usporiadanie môjho života a priorít v ňom. Hľadal som duševnú rovnováhu a ako všetci aj ja som veril, že raz nájdem bájny Svätý grál - svoje šťastie.Alfou a omegou môjho problému spojeného s hľadaním bola udalosť, ktorá človeku zásadne zmení život a prichádza bez pozvania a zaklopania v tej chvíli, keby ju najmenej čakal...Viacerí ľudia by na otázku aký je Hans Cobain stvorenie odpovedalo, že veľmi zvláštny. Dokonca pejoratívne by ho nazvali čudákom. Len ako som sa naučil hovoriť a pochytil trošku rozumu mal som množstvo otázok, na ktoré som čakal odpovede. V období adolescencie mi už zablikala žiarovka, že mám niečo v makovici a tvrdohlavo som sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Snažil som sa ignorovať zaužívaný princíp stáda aj, keď je pravda, že vplyvy ,,civilizovanej spoločnosti,, sa dali na mne v určitej miere nájsť. Robil som už len to, čo ma napĺňalo pozitívnou energiou a bolo nejakým spôsobom prospešné pre nekonečný vesmir.10.januára ráno sa mi zázrakom podarilo vstať už o 5.30! Možno mi tých 5 regeneračných hodín spánku pomohlo, pretože som sa cítil neuveriteľne sviežo. Vypol som teda budík ešte polhodinku som si zdriemol. Však treba niečo nabrať na horšie časy do zásoby, lebo človek nikdy nevie kedy zavíta spánkový deficit. Po rannej rutine som schmatol desiatu, ktorá putovala do tašky. Upravil som si vetrovku v zrkadle a ráznym krokom vyrazil k zastávke električky. Do mojej obvykle pokojnej chôdze sa znenazdajky votrel prichádzajúci spoj. Srdce sa mi rozbúchalo a ja som sa rozbehol. Ani som nevnímal tie ,,povzbudenia,, ľudí okolo mňa. ,,Slečna, už to nestihnete! Už sa neponáhľajte však príde ďalšia!...“Stihol som to! Tesne za mnou sa zatvorili dvere a išiel som sa na koniec vozňa vydýchať. Potom, čo som si zopol vlasy, upútala moju pozornosť utekajúca krajina vonku. Vystúpil som na Námestí Osloboditeľov a od predavačky v stánku na zastávke som si kúpil dennú tlač. Moje kroky zamierili k fontáne. Sadol som si na lavičku tesne k nej a z vrecka vytiahol cigaru. ,,Máte oheň?“ smerovala otázka na spolusediaceho. Roztvoril som noviny a v pokoji fajčil. Bolo príjemné ráno a 45 minút do začiatku školy. - Štart bez stresu! - Toto bolo moje heslo, každého pracovného dňa. Po dočítaní novín a poslednom koliesku dymu som bol pripravený na úskalia dňa. V poslednej dobe som v škole nemal ani poňatia, čo sa dialo na niektorých hodinách. Slušne som si na začiatku hodiny otvoril učebnicu a na nohy položil už dlží čas rozčítanú knihu. Všetko plynulo tak ako malo.Po zazvonení som zamieril na miestny záchod. Otvoril som dvere a začal som sa brodiť v hmle až som našiel ten svoj pisoár. Dal som mojej prírodnej podstate za dosť, ,,zbalil som svojich pár sliviek,, a išiel kade ľahšie...
