Je zaujímavé, koľko pozornosti v rámci schválenej novely Ústavy získala tá časť, ktorá rieši spôsob ako sa má definovať muž a žena, a takmer úplne odignorovaná zostala pasáž, kde sa hovorí, že muži a ženy by za rovnakú prácu mali dostať rovnakú odmenu.
Pretože ak niečo v schválenej novele Ústavy vyznieva absurdne, tak je to práve toto. Rovnaké platy za rovnakú prácu totiž nedávajú zmysel nielen medzi mužmi a ženami, ale dokonca ani medzi dvomi ľubovoľnými ľuďmi, nech by to boli rovno aj dvojčatá.
Ak chceme pochopiť podstatu tohto nezmyslu, zamyslime sa nad nasledujúcimi otázkami. Prečo je niekto ochotný na púšti zaplatiť za vodu viac ako my doma s funkčným vodovodom? Prečo sa ľudia hádajú, či je Bitcoin hodný 100 000 EUR alebo je to bezcenný kus kódu? Kvôli čomu je niekto ochotný zaplatiť majetok za zbierku známok a pre iného sú to zbytočné papieriky? Odpoveď je jednoduchá. Pretože hodnota je subjektívna.
A tak aj práca a jej hodnota je subjektívna. Ak odmenu za prácu považujeme za kompenzáciu za stratený čas a vynaložené úsilie, tak nás vyššie uvedené otázky nevyhnutne dovedú k úvahe ako si ľudia cenia voľný čas, ktorý musia obetovať, aby mohli pracovať? Zjavne si ho každý cení inak a teda, ak dvaja ľudia dostanú za rovnakú prácu rovnakú mzdu, nevyhnutne jeden z nich získa subjektívne viac ako ten druhý.
Snaha o rovnaké platy za rovnakú prácu teda nielenže zbytočne reguluje trh a marí slobodnú trhovú súťaž, ale vedie aj k presnému opaku, než má za cieľ. Spôsobuje nespravodlivosť v odmeňovaní.