...a tak som v sobotu ráno vyrazil do práce.Ulice Ostravy boli ľudoprázdne a ja som spomínal na Vianoce keď som bol malý...Kedˇsom prišiel do nemocnice, tak mi kolegyňa ktorú som striedal oznámila, že na 8:30 je hlásená operácia na chirurgickom sále, zaželala mi čo najkľudnejšiu službu,pekné sviatky a odišla.Práce však pribúdalo a z operačných sálov som sa dostal až okolo 18:00.Obed v jedálni som samozrejme nestihol a nebyť kolegovej priateľky, ktorá nám doniesla kapra a zemiakový šalát, tak by som ostal ohlade.Okolo osmej večer som na sály vyrazil znovu a vrátil som sa na inšpekčák tesne pred polnocou.V nedeľu bol doobeda kľud (len zavedenie epidurálneho katétru k pôrodníckej analgézii), ale potom sa s operáciami roztrhlo vrece a pracoval som bez prestávky od pol jednej do pol piatej ráno.O tretej ráno prišla na mňa brutálna kríza a mal som čo robiť, aby som nezaspal a dokázal sledovať priebeh operácie a životné funkcie pacienta.Úprimne obdivujem chirurgov, ktorí sa musia sústrediť na operáciu, stoja stále na tom istom mieste často vo všelijakých vykrútených polohách a nemôžu sa ani natiahnuť.Ja ako anesteziológ sa aspoň môžem poprechádzať, ísť na WC, uvariť si čaj či kávu...Keď som sa vrátil na inšpekčák, tak som mŕtvy padol do postele a dúfal som, že žiadna práca už nebude (aj keď som čakal že áno, lebo na chirurgickej JIPke bola pacientka s krvácajúcim žalúdočným vredom)...Nebola a tak som v pondelok ráno opustil nemocnicu, došiel domov a spal až do večera...
Vianoce som tento rok vôbec nestihol zaregistrovať (samozrejme nemám namysli masírovanie mozgov obchodníkmi už od polovice októbra) a bolo po nich.Boli prvými, ktoré som nestrávil spoločne s rodičmi a inou rodinou a moje prvé pracovné.Prvé bez zdobenia stromčeka, darčekov, štedrovečernej večere, oplátok s cesnokm a medom, kapustnice...Keď som bol dieťa, tak som samozrejme chcel byť dospelým a teraz mám naozaj prvýkrát ten pocit, že moje detstvo sa definitívne skončilo...Žiaľ...Už sa teším na Silvester...
