Vysoká škola bol pojem nový, nevedela som čo mám očakávať a na čo sa pripraviť. Zvolila som si preto napohľad jednoduchšiu cestu a vybrala si slovenskú vysokú školu. Materinskú reč som už predsa poznala, čo dokazovala aj moja čerstvo vykonaná maturitná skúška. Moje štúdium na osemročnom gymnáziu mi dalo veľa. Netvrdím, že to bola vždy prechádzka ružovou záhradou, ale neskôr sa to ukázalo ako jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Nároky na nás kladené boli nemalé, ale s odstupom času sa ukázali výsledky.
Už dávno som vedela, že existuje aj možnosť zahraničných študijných pobytov, či už spoplatnených, alebo s grantom. Hneď v prvom ročníku som sa prihlásila na výberové konanie Erasmus mobility. Hlavnými motivátormi boli zdokonalenie sa v cudzom jazyku a spoznanie iného školského systému. Chcela som na vlastnej koži okúsiť ísť do inej krajiny a dokázať si, že keď sa chce, tak sa všetko dá. Aj študovať v cudzom jazyku, prijať vyššie nároky a vydať zo seba naozaj maximum. Potom prišiel email, že som nominovaná na zahraničnú mobilitu a okrem návalu počiatočného šťastia som si uvedomila, že musím začať na sebe regulérne makať, inak to nejde. Ihneď som sa prihlásila na jazykový kurz, na ktorý som dvakrát týždenne dochádzala po škole do hlavného mesta. Trvalo to rok a dalo to naozaj zabrať, ale bola to perfektná príprava na to, čo ma čakalo.
Začala som žiť len pre jedno – ísť preč.
Po príchode do svojej novej „dočasnej krajiny“ sa pre mňa začala nová životná etapa. Nemecko pre mňa znamenalo nové možnosti, precíznosť a jazyk ku ktorému som už odmalička inklinovala. Aj keď bolo na pohľad všetko iné, kultúrny šok som neutrpela.
V čom však bolo Nemecko naozaj iné? Asi prvýkrát v živote som videla toľko ľudí s takou chuťou učiť sa. Preplnené knižnice a neustále pracujúci ľudia v skupinkách na prízemí školy. Tí ľudia sa tam učili pre seba, pre svoju budúcnosť a pre spoločnosť, ktorá ich bude potrebovať. Mali víziu, cieľ a odhodlanie. Keďže na našich školách je to skôr o donútení a nechuti. Už samotná internetová stránka školy sa prezentovala mottom „studieren, wissen, machen“ (študovať, vedieť, robiť). Toto motto by malo byť nosným asi pre všetky univerzity na svete, no na Slovensku som sa s jeho uplatnením stretla o čosi ojedinelejšie. Nemeckí študenti sú tiež iní, sú dravší keď ide o známku a neberú ohľad v tom prípade na nikoho, ani na priateľov. Rozdiel medzi pracovným a privátnym životom je podstatne výraznejší, ako u nás.
S nemeckými profesormi som mala tie najlepšie skúsenosti. Sú ústretoví a ochotní vždy pomôcť, aspoň tak to bolo v mojom prípade. Sú na svojich študentov nároční, ale vedia to potom aj patrične oceniť. Prednášky sú často vedené formou dialógu medzi profesorom a študentmi, čiže sa nejedná o monologizované prejavy so spiacimi poslucháčmi. Prezentácie sú vopred nahodené v školskom internetovom systéme a sú sprístupnené každému študentovi daného predmetu. Prednášajúci teda dopĺňa a dovysvetľuje učivo. Nejedná sa o rýchle opisovanie premietaného textu pri ktorom študent ani nemá šancu vnímať výklad pedagóga.
Medzi profesorom a študentom vládne priateľská atmosféra - ten starší chce predať svojmu mladšiemu kolegovi maximum svojich vedomostí, aby bol raz možno lepší ako on. Hierarchia je tam postavená určite inak ako u nás, kde je študent niečo veľmi nízko postavené a nad ním kdesi v oblakoch sa kníše profesor. Pokojne sa vám môže stať, že s profesorom do neskorých večerných hodín skúmate v laboratóriu viskozitu špeciálneho laku. Keď sa vám konečne po niekoľkých hodinách pokusov podarí vytvoriť tú správnu konzistenciu a zistíte, že ste úplne zabudli aj na jedlo, je to na nezaplatenie. Odchádzate odtiaľ s dobrým pocitom, že ste urobili niečo, čo sa nikomu predchádzajúcemu ešte nepodarilo, ale zároveň aj s tým, že na vašich výsledkoch budú stavať vaši kolegovia.
Vysoká škola tam má oveľa väčšie možnosti, ale nechcem teraz zachádzať do kritiky slovenského vysokoškolského systému, čo je ako začarovaný labyrint. Študenti tam pracujú samostatnejšie a čo ma najviac prekvapilo, častokrát aj bez dozoru. Jednoducho pracujú na svojich projektoch, ktoré si sami zdokumentujú a na konci semestra odovzdajú nadobudnuté výsledky v podobe semestrálnej práce.
Svoj Erasmus pobyt som si neskôr predĺžila ešte o jeden semester a určite to neľutujem. Jeden rok v zahraničí mi dal veľa, hlavne ma naučil, že chcieť je viac ako musieť. Ukázal mi nové možnosti, otvoril oči a dal novú šancu v podobe regulérneho štúdia v Nemecku. Tak prečo ju nevyužiť?
