Prosím ťa, zalep mi tú sandálu“.Ako mám ísť do kostola?“ „Choď v poltopánkach“, mierne jej dohováram.„Ale dnes je veľmi teplo“, nedá sa a vstáva. „Potrebujem smotanu na obed a minul sa nám chlieb“, začína to byť povážlivé... Nedeľné dopoľudnie je čas , ktorý vždy venujem sebe, písaniu myšlienok, čítaniu a ak stihnem idem podať Loto. Viem určite, že práve dnes by sme mohli vyhrať... „Tú sandálu ti zalepím, ale do obchodu pošleme najmladšie dieťa“. Simona má už osem , nech si zvyká, myslím si a idem hľadať sekundové lepidlo. Po polhodine ho nachádzam na balkóne v škatuli s krémami na topánky, ktoré nikto nepoužíva. Poriadok musí byť. Lepím sandálu, pričom si zababrem všetky prsty. Potom to zaťažím jednoručnou činkou a teším sa na nedeľnú pohodu. „Počuj tatko, dnes je Ľudmily a my sme ešte neboli na orechoch“, znova začína kaziť idylu manželka. „Však ešte máme staré“, chcem ju odbiť. Nedá sa. „Dedo povedal, že na Ľudmilu je posledný termín“, otravuje. „Minule nám nakázal,aby sme obrali poriadne košláky.Tie sú podľa neho najlepšie.Stále nie je so mnou spokojný.Stále ma len buzeruje.Ako zať nestojím za nič“, frflem, ale zdá sa , že manželku to vôbec nevzrušuje. „Sľúbil si, že na Ľudmilu pôjdeme“, mrmle žena. Fakt je , že som sľúbil... „Pôjdeme poobede, hladný nejdem. A všetky štyri baby idete so mnou“. Pozerám von oknom a zdá sa mi, že by mohlo pršať. „Pane Bože, nech zaprší“, modlím sa...Nikde ani mráčik. „Kocky sú hodené“ zamrmlem si pre seba a začnem sa pripravovať. Znášam do starej škodovky náradie-palice , nádoby na orechy, prepravky, staré montérky, do ktorých v roztržitosti dávam sekundové lepidlo, s ktorým som lepil manželkinu topánku,kliešte na vinič, „pavúky“/gumy na záhradku auta/ a ďaľšie veci a vecičky. Na orechy chodím už viac ako desať rokov a stal sa zo mňa „profesionál“. Konečne sme všetci v aute a po hádke, ktoré deti budú sedieť pri oknách sa pohýname na zber.Palice mi zavadzajú pri radení rýchlostí, ale inak by som musel montovať záhradku na strechu a to sa mi nechce. „Ideme spredu alebo zozadu?“ opáči ma manželka. „Podľa toho na čo myslíš, odpovedám pravdivo.
„Na orechy, somár“, prívetivo mi žena odpovedá... „Spredu“, rozhodujem. Keď ideme okolo miestnej Kafilérie skrúti mi nosom. Zdá sa, že cez víkend spaľujú mimoriadne prípady - zvieratá bezdomovcov... Míňame prvých „brigádnikov-amatérov“.Pri hlavnej ceste zberajú len lenivci, ktorým nevadí množstvo uhličitanov z výfukov aút. Po odbočení ku známej dedine sa počet orechárov zvyšuje. Vyzerá to akoby sa všetci dohodli, že práve dnes je ten rozhodujúci deň. Paberkári-staršie ženičky a dedkovia sa motkajú pod stromami a opatrne tam hľadajú popadané orechy,ktoré si dávajú do igelitiek. Ďaľší sú na ceste s dlhými haluzami a tyčami a ráňajú hlava-nehlava, čo im príde pod ruku.Na ceste je hromada lísia a konárov. Ďaľší amatéri... Konečne nachádzame aj zopár profíkov. Sú vylezení na stromoch a ráňajú zhora. Ešte neprišli na to, že najväčší efekt prináša trasenie. Sám som na to prišiel až po dvoch sezónach. Začíname prvú fázu orechárčiny tzv. vyhľadávanie vhodného stromu. Idem s autom pomaly na jednotku a všetci máme vyvrátené hlavy do korún stromov.Dobrý strom musí mať zdravý kmeň, konáre s hustým zeleným lístím a vhodnú veľkosť orechov. Ja ich mám rozdelené ako ženské prsia.Jednošky, dvojky, trojky a štvorky - košláky. „Zastavme, tu sú trojky“, vydá povel manželka po dlhom mlčaní. „Zostaňte sedieť,“idem sa pozrieť po ceste.Na stromy s hrubým kmeňom si amatéri netrúfajú. Dá sa naň len ťažko vyliezť. Ja používam dva osvedčené spôsoby.Pristavím ku stromu krátky rebrík . Potom sa zavesím na spodný konár a silou rúk sa vytiahnem do koruny. Alebo prehodím autolano cez pevný konár a po zakosílení slučky vyleziem po lane.Oba spôsoby si vyžadujú najmä pri veľkých kmeňoch značnú fyzickú kondíciu. Silné ruky a pevné brušné svalstvo.Tu sa mi zíde moje kondičné posilovanie...„Ide sa na vec, panstvo“, zahlásim po objavení „toho pravého orecha“. „Berte vercajk, a do práce“, zavelím .Baby sa akurát začali kŕmiť akýmsi koláčom. Nechce sa im z voza.Ale žena ich vydurí a pomaly sa vlečú s košíkmi po strom. „Fakt sú to trojky, pochválim manželku a pristavím si železný rebríček z dedovej pivnice pod strom.O chvíľu som hore. Odtrhnem jeden orech a rozlúsknem ho.Má zdravé jadro.Takmer všetky ploday na strome majú už popraskané šupy. „Pozor na hlavy, trasiem“, kričím a začnem systematicky otriasať konáre v korune stromu. Postupujem v smere hodinových ručičiek. Najskôr tie nad cestou. Keď orechy padajú na asfalt vylupujú sa zo šúp. Baby si chránia rukami hlavy a pokrikujú. „Čistá práca“, kričím zo stromu a mám radosť z toho, aký som ja len šikovný.Vždy mi to zdvihne sebavedomie, ktoré je pri mojich 4 ženách občas naštrbené...Možno preto, lebo všetky mi rady rozkazujú.Mal by som sa pozrieť, či mi náhodou medzičasom nenarástol ženský pupok... Stal sa zázrak.Hneď z prvého stromu máme plnú prepravku. Ešte jednu a ide sa domov. Urobili sme ďaľšie dva stromy.Mám v kufri plné vrece orechov.Sú to síce len dvojky ale bez šúp.Nebude s nimi veľa práce. Keď prechádzame okolo pekného smetiska prišiel na moje deti strašný hlad. „Tatko“zastavme, chcem sa najesť“, zahlási najmladšia osemročná Simonka. Tuším, že hlavný dôvod je to „romantické smetisko“. Simonka je môj líbling atak máme prestávku. Puberťáčky Holena a Marion s frflaním vyliezajú z auta a sadajú si na kraj slnečnicového poľa. Jedna má l5 a druhá 16 a pol. Puberta s nimi máva a ja s manželkou ticho trpíme... „Tato“, keď sa najeme ideme domov, o pol šiestej ide seriál-musím ho vidieť“, zahlási Holena a začne si lakovať nechty. Marion hryzká nejaké sušienky a zaťato mlčí. Dala sa na bezmäsitú stravu a tak je len „kóšer“ veci. Otváram si pivo, aby som nabral energiu na dnešný orechový finiš. Stále ma lákajú košláky, ktoré som objavil náhodou minulý rok.Je to obrovský strom úplne na konci poľnej cesty.Pánu Bohu za chrbtom... Manželka sedí a s chuťou doráža obložený chlebík s rezňom...Má niečo nad metrák, ale je so sebou spokojná. Spokojný som aj ja.Síce bez sexu, ale každý musí prinášať nejaké obete. Pri ďaľšej dcéri by som sa asi obesil... Slnko zašlo.Musíme sa pohnúť...„Simonáá, kde sií?, kričím na moju talentovanú najmladšiu.Nič sa nedeje.Vyberiem sa krížom cez smetisko.Pivo začína zaberať. Ako tak pozerám, sú tu celkom slušné veci. Starý bicykel/dali by sa zobrať aspoň kolesá-blysne mi mysľou/, umelohmotná záhradná stolička so zachovalým výpletom... Veľa ďaľších vecí, ktoré by sa ešte dali využiť.Stalo sa mi zopárkrát, že keď som vyvážal od deda veci na smetisko na káre, tak som priviezol zachovalé kúsky. Celú káru na smetisko a pol späť. „Tatkóóó, aha, našla som cicušku“, Simonka nesie v náručí stúlené mača... „Že si ju zoberieme domov“, modliká.Chvíľu váham, ale potom to rázne zamietnem.„Máme doma morské prasa, andulku a škrečkov a nemá sa kto o nich starať, do bytovky viac nič nechcem.Pusti ju, rozkážem a pozerám ako mača uteká kdesi pod strom a do poľa. „Baby-odchod“, zavelím a idem k autu. Vidím, že manželka vlečie akúsi krabicu.Podáva mi asi dvojlitrovú nádobu z umelej hmoty.Čítam.Lepidlo na podlahoviny. Aby sme sa nehádali, dávam ho do kufra vedľa orechov. Marion pridáva zopár slnečníc. „Budeme mať pre sýkorky, hovorí presvedčivo. „Ideme ešte na košláky“, presviedčam rodinu.Pomaly sa stmieva. „No dobre, ale rýchlo, rezignovane odvetí najstaršia.Idem na koniec aleje a zabočím na poľnú cestu. Tam na konci stojí osamelý strom.Orech-obor.Má na výšku asi 15 metrov. Zastavím, zoberiem si autolano a o chvíľu som v korune stromu. Zatrasiem a veľké orechy papieraky, čiže košláky padajú na zem. „Stačí, máme plný kufor“, kričia svorne všetky baby. „Ešte raz, nedám sa odbyť. A to som nemal...Pri preliezaní na druhú stranu stromu sa mi opod nohou odlomil suchý konár a ja zúfalo sa chytajúc okolitých konárov sa šmýkam až pristanem na podnom veľkom konári o tri metre nižšie... Mám odraté ruky a na zadku cítim čosi lepkavého. „To poondené sekundové lepidlo, zahreším.Pohýbem rukami aj nohami .Končatiny sú v poriadku. Keď sa chcem postaviť na konári akosi to nejde. „Si v poriadku“, kričí žena zospodu. „Asi áno“, odvetím a znovu sa skúšam zdvihnúť. Prilepil som sa, mihne mi mysľou.Rozčúlilo ma to.Z celej sily sebou trhnem, čosi sa utrhne -počujem zvuk párajúcich sa montérok. Zrazu som voľný. Keď sa spúšťam po lane dolu cítim, že vetrík ma studení na zadku. Baby sa váľajú pod strom a nahlas sa rehocú.„Neviem, čo je na tom také smiešne. Šúcham si odraté ruky.Keď smiech neustáva pomaly si opáčim zadnú časť tela. Zisťujem že polovicu zadku mám holú. Pozriem sa dozadu a vidím ako mi visí časť montérok aj so slipami.Vyzerá to ako vyplazený jazyk. Vyplazím ho aj ja -na baby. „Orechy do auta a ideme domov, koniec zábavy“, zavelím a s boľavým zadkom si sadám do auta.Manželka šoféruje a a ja ju navigujem, ako obyčajne .Pred mestom nás zastavia policajti. Jednému podávam doklady s dolepenými prstami. Po kontrole mi ich vracia. Keď sa pohýňame vidím v spätnom zrkadle ako si zúfalo utiera dolepenú ruku o uniformu a hrozí za nami päsťou. „Tak ti treba“, hovorím nahlas.Teší ma , že urobíme dedovi“ radosť“. Keď si pomyslím ako nás za tie košláky pochváli , aj ten ten odratý zadok stál za to. Čo bolí, prebolí.... Keď doma otváram kufor a teším sa z úlovku ,zrazu ma zamrazí. Plechovka s podlahovým lepidlom sa prevrhla a časť orechov je dolepená. „Šľak , aby to trafil, zahreším. Ešte, že to nie je na košlákoch. „Baby,poďte mi pomôcť , kričím. Ešte že, dnes už nikde nejdeme. Chudoba cti netratí... Jovran Bird
