Dokonca som dlho rozmýšľala, či vôbec stojí za to písať o obyčajných veciach, ktoré každý z nás zažíva na dennom poriadku, o akomsi stereotype prežívania úplne obyčajnej mladej rodiny.
Potom mi napadlo, veď toto leto bolo výnimočné. Nebudem písať o bláznivej romantickej láske, ktorú prežívajú čerstvo zaľúbení, o vôni trávy a speve vtáčikov, ktoré cítia na perách. Nebudem písať ani o drahej dovolenke za niekoľko tisíc eur v luxusnom hoteli, kde by som asi myšlienkami rada uletela. Dokonca nebudem písať ani o veľkej fieste a strašne veľa zážitkoch s novými ľuďmi.
Chcem písať o niečom, čo dnešná doba komercionalizácie, facebooku a konzumu považuje za nudné. Chcem písať o emóciách, o prežívaní, o ľuďoch a o tom prečo na toto leto budem rada spomínať, hoci bolo úplne ,,obyčajné“.
Leto začalo klasickou otázkou mladej rodiny, kam s dieťaťom počas letných prázdnin v škôlke. Ak máte rodičov, ktorí chodia ešte do práce, tak začínajú starosti. Nám sa podarilo nájsť kompromis v čerpaní dovolenky a bol to ten najkrajší čas s našou princeznou, aký sme spolu prežili. Tešili sme sa, že ráno sa nikam nemusíme hnať a len tak sa môžeme zabávať a hrať na skrývačku v posteli. Varili sme spolu, hrali sme sa a dni nám tak rýchlo leteli, že keď sa blížil čas návratu do škôlky boli sme smutní.
Po týchto týždňoch sme našu malú princeznú nechali samú so starými rodičmi. Veľmi sa tešili, jazdili na motorke, kúpali sa, hrali a každý deň bol niečím novým, akýmsi dobrodružstvom. My s manželom sme si zaspomínali na romantické večere a dlhé prechádzky, ktoré sme pri rodičovských povinnostiach zanedbali.
Keď sa čas naplnil išli sme celá rodinka k ,,slovenskému“ moru. Hoci to bola dovolenka, kde nebolo všetko tip top – chladnejšie more, žiadny all inclusive, tešili sme sa pri pohľade na našu princeznú, ktorá si to naplno užila. Konečne hrala svoju rozprávku Ariel pri ozajstnom mori. Ešte doteraz sa smejeme na jej hláške, že more je slané a studené.
Na konci prázdnin sme chodili jazdiť na koníkoch. Bolo úžasné vidieť ako sa naša princezná z toho teší. Ako ju baví premeniť sa na chvíľu na princeznú.
Väčšinou každá rozprávka končí tým, že zazvonil zvonec a rozprávke je koniec a tak aj my sme sa museli vrátiť do bežných povinností. Naša princezná išla do škôlky a my do práce. Spätný pohľad na naše leto mi hovorí, že bolo výnimočné. Hoci to boli úplne obyčajné okamihy, boli sme spolu a s ľuďmi, ktorých máme radi face to face, nie cez webku, facebook ani instagram. Keď hľadím na moju dcérku a jej bračeka, na ktorého sa na Vianoce veľmi tešíme, verím, že príde doba, kedy budú aj obyčajné veci neobyčajné a kedy emotikony nenahradia úsmev a vľúdne slovo.
