...malá Janka sa už asi hodinu prehadzovala v postieľke a márne sa pokúšala zaspať. Stále sa jej pred očami zjavovala scéna z dnešného poobedia. Dvaja starí ľudia, muž a žena, hádajúc sa vychádzali z obchodu a tá stará žena sa dookola dožadovala slušnejšieho zaobchádzania a ešte niečoho. Aké to len bolo slovo? Oh áno! ĽUDSKOSŤ. Dožadovala sa ľudskosti. A to je to čo Janke nedovolilo zaspať. V ich dobe si každé slovíčko, ktorému nerozumeli napísali do PC-čka a ihneď mali k dispozícii celý rad informácií, definíciu a obrazový materiál, ale pri tomto slovíčku zostal počítač mlčať. Neukázala sa žiadna poučka, vysvetlenie ani obrázok. Nič... A tak si povedala, že hneď ráno zájde za prastarým otcom a zistí, či o takom slove niekedy počul. Bol na tomto svete už 113 rokov a mal pamäť ako slon.Ráno zašla Janka za pradedom, ktorý ako obyčajne sedel v kresle pri krbe a bafkal svoju vzácnu drevenú fajku."Pradedko, čo je to ľudskosť?" – Vytrysklo Janke z úst skôr ako pozdrav."Ľudskosť?" – Zopakoval pomaly a zatváril sa trochu prekvapene. Potom stíchol. Janka tam len stála a čakala. Najskôr minútku, potom päť, desať a keď mala pocit, že na ňu zabudol, ozval sa jeho chrapľavý hlas, ktorým si opäť pripomenul čo sa ho spýtala: "Ľudskosť? Je to už dávno, čo som to slovo počul naposledy. Vieš moja malá, týmto slovom sa pomenúvajú niektoré činy ľudí. Dobrota akou oplýva len málokto a láska k človeku. Ako napríklad skutky, ktoré niekto vykonal pre dobro iného a vôbec nič za to nechcel.""Aké sú to skutky?" Neuspokojila sa z odpoveďou vnučka a tak jej začal rozprávať o hrdinoch, dobrodincoch, rytieroch z rozprávok, ale i chudobných a jednoduchých ľuďoch schopných obetovať sa pre iných. Janka s úžasom počúvala rozprávanie prastarého otca a prastarý otec dúfal, že sa mu podarí zanechať v nej obraz týchto činov, ktoré v nej neskôr prebudia túžbu pomôcť každému, kto jej sily a vedomosti bude potrebovať. Keď ho Janka nechala osamote ponoril sa do vlastných myšlienok a spokojne zaspal. Najhlbším spánkom vo svojom živote. V poslednom sne sa mu zjavila časť jeho život. Bolo to rýchle, len niekoľko krátkych záberov. Videl to dobré i zlé zo svojej existencie na Zemi a posledný obraz bol obraz jeho vnučky. Bola už dospelá a pomáhala hľadať útechu pre ľudí na miestach, ktoré iní opustili.Bol to skutočne len sen alebo vízia? A ak aj naplní Janka posledné predstavy tohoto starého muža, čo sa zmení? Môže jedna ľudská bytosť, zmeniť zmýšľanie miliónov? Nie! Môže im len ukázať lepšiu cestu, ale rozhodnutie musí spraviť každý sám za seba!Ľudia už dávno zabudli, čo slovo ľudskosť znamená. Nie že by ho vôbec nepoznali, len ho nemali k čomu priradiť. Vytratila sa nezištnosť z ľudských skutkoch, čo bolo pre ľudskosť charakteristické a stala sa absurdnou. Na všetkom záležalo len dovtedy, kým to prinášalo úžitok. Ak aj bolo niečo čo pripomínalo túto vlastnosť, bola na verejnosti prehliadaná alebo považovaná za šialenstvo. Technika nás naučila byť necitlivými a mať odstup od človeka. Ak sa Vám niekto prihovoril počas jazdy verejnou dopravou, bolo to hrubé porušenie súkromia, ktoré sa trestalo ako napadnutie. Keď ste ponúkli pomoc susedovi, videl v tom spiknutie a udal Vás. Strašné veci sa diali v tej chmúrnej budúcnosti.Ako dobre že to všetko bol len sen a my stále veríme v dobro a spravodlivosť, ktoré sú v našej spoločnosti také samozrejmé ako ľudskosť. Ako som len rád že z nás stroje nerobia chladných, vypočítavých ľudí a nespravili si z nás otrokov. Ako dobre že odolávame tlakom silných a veľkých a že si nenecháme vziať našu kultúru. Čo naozaj potrebuje človek na to aby bol šťastný? Možno uvedomiť si sám seba a povedať si:"SOM RÁD, ŽE ŽIJEM!" Škoda len, že to nestačí každému. A že niektorým to prekáža.
