Dážď a bicykel. Kamaráti.

Povedala som si, to je super,užívanie slnka, trošku relax, ochrana životného prostredia a tak. ..začalo pršať a ja som mala v harmonograme dopraviť malého človiečika bicyklom do škôlky (15 min.). Volám jeho otcovi, celá nervózna, že čo mám robiť, veď prší...bicyklovať sa jednoducho nedá. Ten sa zasmial a že "...dajte si s malým kapuce". Pozrela som sa na malého a pomyslela som si,že to nie je normálne, že budem vyzerať ako nekompletná...s ročným dieťaťom v lejaku na bicykli. No keď musím, tak musím. Vyštartovala som a na cyklistických chodníkoch nebolo o nič menej cyklistov. Ja som strúhala rôzne ksichty, lebo mi samozrejme ten lejak vadil a oni sa tvárili úplne prirodzene s úsmevom. Teraz s odstupom času, keď tu prší sedem dní bez prestania...bicyklujem aj ja s úsmevom a vôbec mi to nevadí.Holanďania sú super, lebo s dažďom sa kamarátiť dá, dá, dá...