Prehltnem slzy a začnem počítať. Trojmesačná skušobná doba, odrobila som mesiac, aha... takže sa nemôžem zahlásiť na úrad práce dva mesiace, výplatu uvidím pätnásteho... Otočím sa a vytiahnem mobil. Všade sú ľudia, pozerajú na mňa. Áno som to ja, po mesiaci znovu nezamestnaná.. Dôvod? Malé tržby, veľa predavačiek... hlavou mi prebehnú tie kilá vlny, ktoré som upratovala počas inventúry ... zipsy...gombíky, chce sa mi vracať... vytáčam automaticky číslo priateľa, ani neviem, čo mu mám povedať. Hneď potom ako zdvihne vyletí zo mňa spŕška nesúvislých viet, nadávok a plač z poníženia. V tom momente mi je jedno aj to, že keď kráčam ulicou so slzavými očami ľudia sa po mne otáčajú. Mam pocit, že aj to slnko na mňa svieti inak. Keď zložím začnem o všetkom rozmýšľať. O tom, ako som sa mohla spoliehať, že aspoň tie tri mesiace budem mať peniaze. Hlavou mi preletia len čísla, nezaplatená splátka študentskej pôžičky , ktorú som si brala , keď som študovala na dennom, znovu milodar od mamy, 5 eur na týždeň, sobotňajšie 7 eurové cesty do školy. Zastavím sa a hladím späť... vrátim sa? Spýtam sa prečo ja? Nie, bojím sa, že aj tých pár korún mi nedajú. Kto sa bude súdiť? Však nemám ani na tie jedny cigarety denne. Takže je koniec, som nezamestnaná. Nezamestnaná na Slovensku.. Šok? Zasa je to tu... len bez úradu práce a ich potvrdení že som nezarobila ani cent a bez zdravotného poistenia, ale to nikoho nezaujíma. Chytá ma zlosť... Kým prídem k činžiaku, zapálim si... posledná, no skvele... čo teraz...
Sedím na stoličke v kuchyni, počujem ako mám s nimi vybabrať, dať sa napísať PN, nepodpísať výpoveď, mne sa len hlavou honí koľko dostanem... za tú inventúru, za tu ochotu, vieru že keď urobím aj nemožné, tak ma tam nechajú... a načo to všetko bolo... načo... veriť ľudom je ako hladkať hladného tigra. A mne práve odhryzol celú ruku... Ľahnem si do postele, je desať hodín ráno, o dvanástej mám ísť podpísať to, že som naivná 23 ročná žena, ktorá dostane takýchto kopancov ešte asi veľa, pekne sa poďakujem, pozdravím a so stiahnutým chvostom a ponížením vytetovaným na čele odídem, v tichu, len preto, aby som dostala výplatu aspoň 250 eur. V duchu si ešte pogratulujem, dám si budík na pol dvanástu a dúfam, že dovtedy budem mať tú silu prísť so suchými očami podpísať výpoveď. Kým mi ďalší tiger neodhryzne aj tú druhú ruku...
