Najprv Vás zdanlivo pohltí šero lesa, ale po chvíli zistíte, že je to závoj jemného, mihotavého svetla, ktoré sa ľahučko kĺže pomedzi čepieľky listov a sfarbuje zem do zlato - zelenej nádhery. Kráčate pomedzi chrámové stĺpy stromov, ktoré podopierajú svojimi košatými korunami nebeskú klenbu, brodíte sa po členky v zlato - hnedom, šepotajúcom mori krehkého, umierajúceho lístia, tvár nastavíte nežnému pohladeniu slnka a z hlbokým nádychom do seba vtiahnete hrejivú, korenistú vôňu zeme, sladkú vôňu stromov a sviežu vôňu vetra. Neznáma hĺbka tajomnej diaľavy medzi stromami Vás opatrne, ale isto ťahá vpred. Je to ten krásny pocit, ako keď listujete v novej knihe a už podľa jej vône cítite prichádzajúce dobrodružstvo. Každý krok Vám prinesie iný zážitok, iné vône, iné farby, preto treba napredovať pomaly a obozretne.
Postupne sa blížite ku hradu. Z ľahkosťou zdolávate skalnatý chrbát hradného vrchu a zisťujete, že teplo lesa ostáva za Vami. Namiesto neho na Vás dýcha ľadový smútok kamenných múrov a rozvalín. Možno si poviete: „Zrúcanina! Čo na nej môže byť také zaujímavé?" Tak ja Vám opíšem aspoň moje pocity.
Mohutné hradby, i keď ich už nahlodal zub času, nič nestratili zo svojej dávnej vznešenosti a pôvabu, sú len opradené tajomnosťou a zakliate vo večnom spánku. Dnes sa málokomu chce ponoriť sa do týchto mystérií. Oveľa radšej označí hrad za „nezaujímavý" a odkráča s nosom zapichnutým do neba, spokojný sám zo sebou. Taký človek práve prehliadol kus histórie, prišiel o estetický zážitok a zahodil šancu poodhaliť rubáš tajomstva. Vás, vytrvalých dobrodruhov a objaviteľov, vítajú kamenné chrliče, ktoré hliadkujú nad vstupnou bránou. Ich desivé výrazy a bojovné pohľady Vás možno prebodnú ostňom strachu, ale zachovajte pokoj, ich ohnivá krv stuhla a ich divoké srdcia dávno driemu chladným, kamenným spánkom. Večným? Nikto netuší...
Nechali ste za sebou bránu, nazývanú tiež „vstupná veža" (ktorá tam už nieje) a kráčate tichým nádvorím, ktoré, akoby zakliate, spí v náručí divo pučiacej prírody, zelene a čaká na bozk prebudenia. Spomaľte krok, blížime sa k miestu, kam sa rada vraciam. Okrem toho, že tým miestom myslím celý hrad a lesy okolo, je to hlavne jedno malé miesto na severo - východnej strane hradieb. Dokážem tam sedieť celé hodiny - z jednej strany bezpečie hradu, z druhej zívajúca priepasť s mäkkou zelenou kolískou stromov v hĺbke podo mnou. Nežný vietor mi vpletá svoje ľadové prsty do vlasov, na tvári cítim teplé dlane slnka a na privretých viečkach sa mi chveje sen...: Sedím na hradbách, unavená po boji, okolo mňa plynie temný stredovek. Pravá ruka spočíva na rukoväti meča, ľavá vo vlasoch zlepených krvou, podopiera smútok, ťažiaci moju hlavu a srdce. Zem je nasiaknutá krvou a vo vzduchu cítiť štipľavý dym, nesúci sa z tlejúceho podhradia. Deň sa nesie v znamení vojny. Smrť kráča ruka v ruke zo životom a človeka prenasleduje pocit, že spočinúť v náručí večného spánku by bolo lepšie, ako v zajatí neistoty a zúfalstva čakať na posledný úder. Prudko otvorím oči a poobzerám sa po spustnutom cintoríne povestí. Každý sen sa končí prudkým precitnutím a uvedomením si vlastnej bezmocnosti v oceáne nenávisti a chamtivosti, ktorej ani táto pevnosť neodolala. Akú šancu by som mala ubrániť túto kolísku myšlienok? Žiadnu. Moje tlejúce pozostatky by navždy spočinuli v náručí zeme ako posledný pozdrav vojny. Pohľadom zablúdim kdesi k vzdialenej tvári zapaľujúceho sa horizontu a do srdca sa mi pomaly vracia hrejivý pocit z objatia prírody. Príroda je niečo, čo ani sekera vojny, čo ako strašná, nedokázala zabiť. Je to balzam na dušu kamenného srdca týchto lesov. Keď človek stojí na hradbách, konkrétne na tomto mieste a pozerá na enigmu diaľky, oceán farieb, alebo priamo do tváre slnka, má pocit, že ho na chrbte hladia mäkké, anjelské krídla, ktoré by ho v náručí vetra niesli až do krajiny svetla za horizontom. Je to krásny, ale nebezpečný pocit, ktorý Vás zachváti, ako morský príliv a pohltí, ako búrka vlastných pocitov. Prstami pomaly prechádzate po drsnej kaligrafii času vpísanej do chladného kameňa a podchvíľou sa v duchu usmejete, keď Vám pod rukou rozkvitne žiarivý biely kvet kalcitových kryštálov. Vlna týchto pocitov je úžasne oslobodzujúca od všednosti dní a človek odtiaľto odchádza z väčšou chuťou do života. Je to jeden z mnohých dôvodov, prečo je toto miesto pre mňa očarujúce. Je naozaj ťažké slovami zachytiť túto krásu.
Na záver chcem ešte dodať, že je to zároveň aj ložisko fantázie a inšpirácie nielen pre umenie výtvarné a hudobné, ale aj literárnej tvorby, čo dokazuje aj táto úvaha. Vstupujte sem s úctou, mierom v srdci a neničte krásu živej, nedotknutej a nenahraditeľnej matky prírody
