Každý si pod týmto vyjadrením predstaví minimálne jeden problém, ktorý sužuje Slovensko. Niekto si vybaví našu zapletenú byrokraciu, priepastné regionálne rozdiely, vulgárnych a pažravých politikov, kým druhý myslí skôr na dominanciu developerov, trpiace životné prostredie, nedostatok slobôd a tak ďalej. Načrtnutý súbor problémov nás presviedča o fakte, že naša krajina sa nachádza v kýbli (jemne povedané). Avšak dnes mi nedá nenapísať pár riadkov o probléme, ktorý v našej spoločnosti prehníva už desiatky rokov. Je ním hlboko zakorenený rasizmus.
Keď ovládali ulice náckovia, akosi nás to netrápilo. Ulice bývali nedostatočne osvetlené, policajti si hovkali za služobnou telkou a ľudia sa báli chodiť von. To bola realita deväťdesiatych rokov. Našťastie si občania našli svoje miesto na uliciach a situácia sa zlepšila. Vďaka patrí primátorom, starostom, organizácii Ľudia proti rasizmu, ale určite nie našim najvyšším politickým predstaviteľom. Pre nich tento problém neexistuje. Problémom číslo 1 sú maďarské papričky, bruselské koláčiky a slovenské halušky.
Prizeráme sa velebeniu Jozefa Tisa, hnusného fašistu, ktorý urobil všetko preto, aby dostal našu krajinu do politického odpadkového koša. Velebia ho tí istí ľudia, čo demonštrujú na námestiach za slobodnú propagáciu neofašizmu. Čo sme očakávali v krajine, kde sú povstaleckí antifašisti zosmiešňovaní a drobení na tých našich a tých druhých? (modrí, červení, fialoví, oranžoví, ... choré) Čo sa dá čakať v krajine, kde sa toleruje „soft racism“ namierený na rómsku menšinu?
A tak si idem vo vlaku, pozorujem tmavé Slovensko večerných hodín a teším sa domov. Keď tu z ničoho nič do vlaku nastúpi skupinka mladých kotlebovcov. A tak som si sám pre seba zafilozofoval o podstate ich existencie. Čo priviedlo mladých a perspektívnych ľudí k tomu, aby sa takto ľudsky degradovali? Bili ich rodičia, niekto im v detských časoch vzal obľúbenú hračku z pieskoviska alebo si jednoducho iba poranili hlavu? Každopádne sa jedná o absolútne nezvládnutie výchovy zo strany rodiny a absolútne nezvládnutie vzdelávania zo strany štátu.
Nik ma nepresvedčí, že učňovkári nepotrebujú kvalitný dejepis. Potrebujú ho ako soľ. My všetci musíme ovládať naše dejiny a dejiny sveta, aby sme sa z nich poučili a neopakovali chyby. Tabuizovanie tém je vodou na mlyn extrémistov. Deti by mali v rámci školy povinne navštíviť aspoň jeden koncentračný tábor, aspoň jednu z expozícií Múzea SNP a (prostredníctvom videa) spoznávať ľudí, ktorí v tej dobe žili. Že by to veľa stálo? Aspoň by sme si mohli povedať, že sa naše dane dokážu využívať aj rozumne.
