K roku 2019, 123 zo 193 členských štátov OSN, zlegalizovalo konsenzuálne sexuálne aktivity rovnakého pohlavia (na základe súhlasu zúčastnených). Avšak 68 krajín stále v tomto čase považovalo takéto správanie za kriminálny (trestný) čin a 26 štátov zaň ukladalo tresty odňatia slobody v rozpätí 10 rokov až doživotie. 6 štátov dokonca ukladalo za tento ,,čin“ aj trest smrti. Veľa sa toho ale od roku 2019 v tejto oblasti nezmenilo.
Na Slovensku boli prvý raz sexuálne aktivity rovnakého pohlavia kriminalizované za vlády Márie Terézie v roku 1768, hrozil za ne až trest smrti (o 20 rokov neskôr bol však našťastie zrušený). Zaujímavosťou je, že sexuálny styk bol trestaný ešte asi ďalších 200 rokov, avšak iba medzi mužmi; sexuálny styk medzi ženami protiprávny nebol. To sa ale zmenilo v roku 1937, odkedy boli považované za kriminálny (trestný) čin aj sexuálne aktivity medzi ženami.
Počas existencie Československa bola gay (queer) menšina prenasledovaná, vypočúvaná a mnohokrát aj mučená. K zmene prišlo v roku 1961, kedy bol sexuálny styk medzi ľuďmi rovnakého pohlavia dekriminalizovaný. V roku 1990 bola homosexualita vylúčená Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) zo zoznamu duševných porúch. Na Slovensku bol v roku 2004 prijatý Antidiskriminačný zákon, ktorý zakazuje! diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity. Realita je však žalostne iná.
Predsudky, neprijatie, ohováranie, obťažovanie, vyhrážky, nenávisť – toto všetko a ešte omnoho viac musia zažívať ľudia z gay (queer) komunity na dennodennej báze. Problémy s hľadaním práce, šikana v škole, nemožnosť byť sám sebou doma či v spoločnosti. My ,,bežní“ ľudia si nič z tohto ani len nedokážeme predstaviť. Aspoň raz ročne má táto komunita možnosť byť sama sebou aj v bratislavských uliciach – vďaka Pride.
Je však smutné, v akej krajine žijeme. Je ešte smutnejšie, že sa musia ľudia z gay (queer) komunity báť iba chytiť za ruku či sa priznať, kým sú. Najsmutnejšie však na tom je, že sme sa po vražde v októbri v roku 2022 v Teplárni ako spoločnosť nepoučili, nezmobilizovali sa v dostatočnej miere a nezmenili ani ten minimálny základ, čo by tejto komunite umožnil prežívať o čosi dôstojnejší život. V parlamente sme totižto nedokázali schváliť ani to málo, ktorým sú registrované partnerstvá (nedokázali sme schváliť ani len akési spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia), ktoré by nijakým spôsobom nezasahovali do životov ľudí, ktorí proti tomu tak broja.
Nemáme každý jeden či jedna z nás právo na svoj súkromný život, do ktorého by sa nemali ostatní ľudia starať, pokiaľ to neovplyvňuje ich samých?
Buďme inkluzívna a prijímajúca spoločnosť. Buďme solidárni, chápaví a akceptujúci voči inakosti a rozmanitosti. Ak by sme boli všetci rovnakí, bola by to predsa nuda. Bojujme za spravodlivosť a rovnosť pre všetkých, nehľadiac na orientáciu, rasu, náboženstvo či národnosť. Nešírme nenávisť či hnev a neriaďme sa iracionálnym strachom z nepoznaného. Aktívne sa angažujme vo veciach verejných a voľme s rozumom.
Aj v septembri.
Zvoľme si parlamentné zastúpenie, ktoré bude podporovať menšiny, lásku a akceptáciu rôznorodosti v našej spoločnosti.
Zdroje:
https://www.amnesty.sk/prava-lgbti-ludi-su-ludske-prava/
