O bývalej nemeckej mestskejvrstve svedčia len domy
na námestí a 0,5percenta miestnych obyvateľov, prevažne starších.
Sestričky v miestnej mestskejnemocnici prijímajú čoraz viac pacientov,
pri ktorých je ťažkéhovoriť po slovensky. Pomáha len posunková reč
a veľavravné gestá.
Počas víkendu prebehla ajsvadba. Miestny ľudia sa počas pár rokov,
aj keď pracujú na sezónyv zahraničí, čoraz viac prispôsobujúprejavom,
ktoré ich naturelu vôbecneboli a nie sú blízke. Vozia na najdrahšíchautách
a kopírujú života výzor zbohatlíkov, úžerníkovi miestnych mafiánov.
Reťaze zo zlata na krku i narukách. Okázalé šaty a účesy, aleprázdno vo
vnútri. Dôležitéostalo len to, čo je vidieť navonok. A čím viac, týmlepšie.
Bola to svadba, na ktorej sa uždružnosť a úprimnosť slovenská nenosí.
Pózy a afekty, frázya prázdne gestá. A keď ste sa opýtalimladých, prečo
sa berú, odpovedali len úškrnoma pokrčením pliec. Ešte že posledná záchytná
veta miestneho kňaza bola upravenápodľa očakávanej miestnej tradície a priania
jednej z rodín. Abyulahodila aj tým, ktorí žijú len zozotrvačnosti a tradície.
O starších ťažkohovoriť. Prevládalo len posudzovanie a horekovanie nad
dnešnou módou a spôsobmiživota. A každá téma končila ako obvykle:
,,Za našich časov to bolo úplneinak. A samozrejme lepšie.”
Ostáva nám len dúfať,že o 45 rokov – teda v roku 2053, keď mladomanželia
súčasnosti dovŕšia dôchodkovývek a budú ženiť a vydávať svoje vnúčata
nebudú opakovať posudzovaniesvojich starkých. Aj keď...
Možno sa mýlim. A bude toveľmi podobné tomu dnešnému horekovaniu.
Čas ukáže, či starépravidlo platí: ,,Keby mladý vedel a starýmohol, svet by
vyzeral ináč.”
