Oba filmy sa dostali do medzinárodnej distribúcie (Invázia barbarov patrne najmä vďaka Oscarovi za najlepší zahraničný film), oba manipulovali s neľahkými témami so svojskou ľahkosťou a samozrejmosťou a oba neboli -napriek tomu všetkému- žiadnou konkurenciou hollywoodskym blockbusterom. Ďalším spoločným bodom je široký záber tém a motívov do ktorých načreli. Všetci, ktoré tieto dva filmy videli však potvrdia, že boli natoľko rozdielne, že mám až strach ich porovnávať. Tak či onak v jednej veci sa ako formálne tak i obsahovo stretli. Jeden semester semiotiky, ktori som absolvoval mi stačí aby som to povedal.
V Invázií barbarov starý, kanadský ľavicový intelektuál a univerzitný profesor spomína a hodnotí svoj život a v rámci tohto motívu filmu môžeme vidieť scény z iných (starých) filmov o ktorých postavy hovoria alebo ktoré ilustrujú to o čom sa hovorí. Film ako taký však o tom nie je, nejde o žiaden metafilm, ako sa nazývajú útvary založené na viacerých iných, napr. niektoré paródie z 90. rokov, často nevalnej kvality. Film nereaguje a nespracuváva iné filmy, film ich používa ako reálne kultúrne entity nášho sveta. Rovnako Snílci žijú filmami a rozprávajú o filmoch ako študenti v Paríží roku 1968. Aj Bertolucci vložil do svojho filmu mnoho scén z iných filmov. Znova však netvoria ani neposúvajú dej (sujet), neslúžia žiadnej reflexii sú tým čo sú aj v skutočnom svete, sú použíté ako linky na internete, Snílci sú preto pre mňa hypertextovým filmom. Invázia barbarov je tiež hypertextovým filmom, možno trocha menej, ale predsa.
Pozoruhodné by bolo už samo o sebe to, že nejaký film ako umelecké dielo sa stal časťou iného umeleckého diela v rovnakej podobe ako ho poznáme my, nie v zmenenej forme alebo posunutom obsahu. Tu máme však až dva filmy z posledných rokov, a to sme ešte nebrali do úvahy film Amélia z Montmartru (Le Fabuleux Destin o` Amelie Poulain, Fr., 2001), ktorý síce neobsahoval žiadne časti iných filmov, no boli v ňom cítiť a to znova nie v meta- ale hyperforme. Sám sebe kladiem otázku či tým režiséri Bernardo Bertolucci, Denys Arcand a Jean-Pierre Jeunet sledovali niečo špeciálne, alebo proste hľadali nejaký "spoločný menovateľ" medzi autorom a recipientom dokumentu (informačnou a estetickou konzervou -filmom) a v prípade starých filmov v Snílkoch a Invázií barbarov nemohli vychádzať z toho, že ich bežný divák pozná a preto sa uchýlili k ilustrácii/linkovaniu alebo išlo o niečo úplne iné? Znemožňuje informačná explózia nájsť spoločný menovateľ? Dočkáme sa viacerých takýchto filmov?
