Celková forma a kompozícia diela nepripomína román, ani detektívku (autor sa mimochodom dopúšťa takmer všetkých povestných "hriechov" pátera Knoxa a skúsenému detektívkarovi tak príliž skoro umožňuje predvídať dej), pripomína akčný film. Samozrejme neviem či o to autorovi išlo a už vopred kalkuloval s predajom scenára Hollywoodu alebo ide len o nedostatočnú moc nad slovom a vypomáhanie si extenzívnym strihom.
Nie, nemyslím si, že by všetci čitatelia Crichtonov a Brownov mali čítať Kafku alebo Sartra -kto by potom čítal tie štatistiky samovrážd- problém vidím v tom ako autor zneužíva neznalosť svojho čitateľa na predstieranie iných úrovní a kvalít ako kniha skutočne vykazuje. Nebudem na tomto mieste vymenovávať všetky historické, kunsthistorické, geografické a teologické chyby, ktorých sa autor dopustil lebo by to tu vyzeralo ako telefónny zoznam, koniec koncov lepšie to už spravili iní . Pozastavím sa len krátko pri ilustrácií toho ako je neznalosť možné "použiť" ako dôkaz. Neviem koľko čitateľov Brownových kníh prešlo európskymi obrazárňami aby mohli porovnať stvárnenie svätého Jána na Da Vinciho freske Posledná večera s ostatnými renesančnými stvárneniami, ale na základe toho, že autor toto používa ako dôkaz, že sa jedná o ženu, ktorú tam vpašoval majster Leonardo asi žiaden -ono totiž na všetkých Pavol vyzerá totožne feminínne. Jasnou ukážkou toho ako by autor pochodil ak by nezneužíval neznalosť svojich čitateľov je fakt, že vo Francúzsku, kde je všeobecné povedomie o entitách s ktorými sa v knihe manipuluje vysoké, je mimoriadne nízka predajnosť tejto knihy.
Nie, nevadí mi fabulácia, bez nej by nejestvovala literatúra (ani tá naozajstná), vadilo mi "postmoderné" mixovanie fabulácie s históriou, ktoré nemá za cieľ nič iné ako históriu fabuláciou nahradiť a dostať čitateľa do údivu nad tým čo vlastne nevedel a nechápal a to dokonca v nebezpečnom spojení s religióznym presvedčením.
Aký pocit teda mám po prečítaní tohto populárneho diela? Pochopil som jeho popularitu? Čiastočne, stále však nechápem ako môže niekoho takto chabo zkonštruovaný dej postrádajúci šokujúce zvraty a vzrušujúce zápletky presvedčiť, že to celé za to stálo aj po prečítaní. Chápem ako niekoho prilákať k čítaniu tejto knihy (jedna vzrušujúca zápletka tam predsa len na úvod je), ale nechápem ako sa dá vyrovnať s marketingovým podvodom, že Leonardo Da Vinci sa v texte objaví len ako (zameniteľná) entita prebratá z reálnej histórie a to nehovorím o vulgárnosti a vnútornej nezmyselnosti použitia mien Boticelli, Newton a Hugo. Rovnako nechápem ako sa dá vysvetliť tá strašná nuda, ktorá ovládne text v poslednej tretine keď (vďaka chybám v sujete) je jasné, že k žiadnemu odhaleniu (vyvrcholeniu deja a zadostiučineniu) nepríde a obzvlášť keď je po návšteve Temple Church v Londýne jasné kto je skutočným zloduchom a vlastne celý ďalší vývoj je zrejmý?
V pripravovanom americkom filme ju tvorcovia hádam vykúpia dostatočným množstvom špeciálnych efektov a rafinovaných digitálnych pohľadov kamerou na anglickú krajinu.
Na záver ešte jeden pozoruhodný antagonizmus: motívom vynúcim sa celým textom je dôležitosť a sila ženského princípu, no ako hlavný hrdina, tak i väčšina vedľajších postáv a mnoho malých postáv sú muži. Jediná skutočná hrdinka knihy (Neveu), navyše okrem svojho jediného aktívneho vstupu do deja v úvode po zvyšok pôsobí skôr do počtu, resp. slúži ako objekt realizácie (zdĺhavých a do beletrie nevhodných) prednášok mužských postáv (Langton, Teabing). Neviem, či to bol autorský zámer. V každom prípade to bolo to jediné, nad čím ma táto kniha donútila premýšľať -trocha málo na toľko papiera.
