Motiváciou bol navyše i fakt, že výstava Egon Bondy v Bratislave zajtra končí. V Tranzite. V galérii v bývalej fabrikovej hale za odporným nákupným centrom lasvegaského štýlu za Bratislavou. Presnejšie povedané na druhej strany Bratislavy ako som sa zobudil, ďalej už ani električky nechodia. Na svoju webstránku pre istotu nedali otváracie hodiny, ba ani len dni, tak tam musím ísť tento týždeň už druhý raz. Ani na maily neodpisujú.
Zapojím štyri 500 gigové harddisky aby sa zatiaľ kopírovalo, nekonečné množstvo káblov medzi počítačmi, routermi, adaptérmi a rozpojkami, moja izba pripomína vnútro veľrybi... alebo som sa tým Bondym zaoberal už príliš... terabajt, ktoviekoľko sa to bude kopírovať? Tak dlho ako preelektričkujem celú Bratislavu, pozriem výstavu a vrátim sa späť? Jednotka merateľnosti kopírovania nehoráznych dátových objemov pomocou červenej guľatej štyrky. Ani neviem čo tam všetko je, filmografia Švankmajera, Bertolucciho, Allena, Kieslowskeho a všelijaký ďalší atómbordel.
Veľká hala (aspoň vtedy sa mi tak zdala) plná len Danglárovými komiksovými okienkami (tuš na papier) z ktorých dve sú aj veľké olejomaľby. Holka má problém, z TV vyskočí Bondy a hovorí, že na to tu nie je. A veľkým písmom na múre (stena je zdrobnenina v tomto priestore) čo to o koncepcii. Ešte väčšia hala (upozorňujem cteného čitateľa, že mám strach z veľkých vecí), ale v tejto je aspoň niečo aj v strede tak nepôsobi tak neuchopiteľne veľko. Fotky na stenách, plus mínus 10 rokov staré, všehochuť. Pozerám na byt, ešte na Laurínskej o ktorom moja kamarátka povedala, že sa tam bála čokoľvek i chytiť, nieto ešte z niečoho piť. Karlovku, keď sa stal mojim susedom hľadám márne. Farebné fotokópie odkazov Lacovi Terenovi a Ľudovi Zupkovi... prídem o 10 minút... ucpalo sa WC... vybila sa baterka... pomoc... pomoooooooooooooooooooooooc... ak ste išli halou po smere hodinových ručičiek to pomóc sa stále zhlasňovalo až prehlušovalo spev veľrýb či čo to bolo čo sa ozývalo všade. A to bol aspoň Bondy, ale takouto absolútnou neschopňosťou postarať sa o bežné veci trpia aj úplne bežný ľudia v mojom okolí, ľudia, ktorí nikdy nenapísali a patrne ani neprečítali ani jednu knihu, teda zvyšok toto čo neurobili a neurobia nemá význam ani vymenovávať. Na kontrast výroky, citáti. Všeobjímajúce o vesmíre a existencii a potom zasa odkazy: pokazený gramofón, upratovanie špajzu. Zo stropu vysí sveter a kožená zelená bunda, ktorú tak veľa a často nosil, asi tri metre nad zemou. Našťastie. Vysiac to nižšie zľaknem sa morbidity, toľkej ako na tej perverznej výstave vypreparovaných ľudských tiel, veď toto je Bondy, chýba len hlava. A nohy teda, ale tie nie su podstatné a tá výška. O kúsok ďalej preglejkový písací stôl a stolička s vankúšmi. Oproti jeho rádiovka, zasa vysí nadomnou, ale teraz nižšie, tak nízko, že keď sa postavím na špičky tak-tak si ju nenasadím. Ak by som si ju áno, tak možno by som cez anténku mohol prijímať nejaké tie toky... nie radšej nie, nechajme to.
Menšia miestnosť, úľava. Originály, pod sklom. Rukou písané odpovede na vytlačené e-maily (ešte aj Egon Bondy odpovedal, len táto galéria nie) a veža pri stene prehráva jeho hlas. Toľko k podmorskej poézii, sú to nahrané poznámky k nejakéj východnej téme, ale možno to nemalo ani toľko ďaleko od seba, čo keď jedno i druhé sa nám stále snaží povedať niečo dôležité, len mi to nechápeme, presnejšie nám sa to zdá kryptické ako to bolo s delfínmy (toto zasa pochopia len čitatelia Douglesa Adamsa).
P.S.: Večer dopadol skvele, ďakujem (za čaj).-2800
