Vietor ktorý bolo cítiť, niekedy i viac ako by si človek prial keď nám nafúkal prach do očí, i na hlavnom nádvorí Bratislavského hradu v sobotu večer pôsobil akoby dostal tiež honorár. Dramaticky dvíhal obrovské červené závesy na konštrukcii pódia, naháňal uhýbajúce sa plamene na fakliach renesančných vojakov a v pravom zmysle teatrálne mykal dlhý Othellov plášť.
Michal Dlouhý hral benátskeho generála s veľkým nasadením. Nebyť tepla z reflektorov roztápajúceho jeho líčenie spôsobujúce "jacksonovský" efekt blednutia tváre nikdy by ma nenapadlo, že nie je Othellom. Nestrácal sa v novom (a treba suhlasiť, že až na prvú scénu živom) preklade Martina Hilského. Neprehrával. Zuzana Vejvodová ako Desdemona sa mi zato strácala na javisku, možno to bolo subtilnou postavou, bledými šatami na bledej koži, rozmermi scény a absenciou portálu, neviem, ale pôsobila ako pasívny element. Akoby Othello hral tenis s automatom páliacom prihrávky, no bez prítomnosti toho, čo ho odlišuje od ľudského protihráča.
Mojim favoritom bol Oldřich Navrátil ako Jago. Ak by to bolo mojím rozhodnutím hneď by som tú hru premenoval, dal mu viac priestoru a skončil to najkratším a najpôsobivejším monológom zo všetkých na konci prvého dejstva: "Vždy k službám." Skvelý výkon od začiatku až do konca. Hral celým telom, no ani v jednej chvíli nezabudol na tvár a oči, napriek exteriéru v nich bolo vidieť tú Jagovu neurčitosť medzi chladnou krutosťou a životom získanou indiferentnosťou -všetko to čo je na zle najodpornejšie a najfascinujúcejšie zároveň, lebo to je alebo aspoň môže byť aj v nás. Práve preto bol najshakespearovskou postavu zo všetkých, kto chce pochopiť človeka v tejto starej hre, mal by vidieť Navrátila.
Pre moje pocity nebola smrť Desdemony a Othella koncom. Po odhalení svojich intríg a klamstiev Jago ušiel, do prava, akoby von z hradu na nádvorie. A tam som ho videl, pán Navrátil v civile, v teniskách, šortkách a tričku, rýchlou chôdzou odchádzal smerom k bráne. Napriek adidasu namiesto renesančného kostýmu mal stále v očiach odlesk toho Jagovho diabolského úškrnu. Zdalo sa mi akoby toto bolo dokončenie, také to cynické ale nanajvýš skutočné dokončenie celého príbehu: vo svete napriek tomu, že ich intrigy sú preťaté, pravda osvetlená všetkými reflektormi nad našimi hlavami a i keď Othello zabije Desdemonu a potom seba Jagovia odchádzajú z návršia do mesta a pokračujú.
Opona nebola, preto nemohla ani padnúť.
