Že niekoho urážam? Nie vážený. Toľko mŕtvych a toľko ničenia koľko bolo len v tejto -druhej vojne v Perzskom zálive- si žiada aby sa veci pomenovávali pravými menami. Musia sa používať takéto slová, mali by sa používať aj silnejšie pretože keď budeme len súcitný, poprípade sa vydáme na emocionálu cestu osudom nejakého z kontextu vytrhnutého jednotlivca tak sa takéto veci budú opakovať. Keby sme mohli, mali by sme sa vydať na emocionálmu cestu prežitkami všetkých, ktorí sa tejto vojny zúčastnili -potom by sme sa naozaj niečo dozvedeli.
Poznal som (nie príliž osobne ale predsa) jednoho amerického vojaka, ktorý bol na základni v Nemecku, odkiaľ bol prevelený do Iraku a tam ho zabili, počul som to od jeho kolegu v telefóne, len tak mimochodom a tiež sa so mnou v tej chvíli niečo stalo. Čo ale asi cítia blízki iračanov, ktorí bojujú proti američanom keď ich zabijú? Cítia menej? Majú menej dôvodov byť -naivným spôsovom- hrdý? Oni tiež hovoria, že bojujú za mier a svetlé zajtrajšky krajiny medzi Eufratom a Tigrisom. Zo všetkými z nás sa niečo stane ak sa nás niečo dotkne, každým dňom a každou novou informáciou sme starší a skúsenejší -aby to celé na niečo bolo je nutné, aby sme sa z toho poučili a zmúdreli.
