Spomínam si aj na to, ako sme rok či dva potom nejedli niektoré druhy zeleniny a ovocia z obavy o naše zdravie. Z rovnakej obavy mi rodičia vysvetlili, že sa nesmiem hrať v pieskovisku, ani v škôlke, ani vtedy keď sa ostatné deti pôjdu, ani keď súdružka učiteľka bude frfľať, že oni si to s ňou už vybavia. Tak aj bolo, do piesku ma odvtedy už nik nedostal, súčka brblala ako sa na glajchšaltovaného jedinca neslobodnej spoločnosti patrí (a niektorým to ostalo podnes). Čo ma však mrzelo boli čiastočne udivené a čiastočne pohŕdajúce pohľady mojich spolužiakov, ktorých rodičia asi Viedeň nepozerali a tak si mysleli, že všetko je v najlepšom poriadku a nejaký zázračný reálne socialistický vetrík atómový spád odfúkal okolo Československa, ale nie ponad. Sedel som tam, obďaleč pieskoviska iba s jednou kamarátkou (touto cestou pozdravujem).
My sme sa celú pravdu dozvedeli začiatkom 90. rokov a dnes sa o tom môžem slodobne porozprávať. Všetci však na tom nie su tak dobre ako my, v niektorých bývalých sovietských republikách ešte aj dnes vládne diktatúra, strach a ticho (slovko bývalé je v tomto prípade správne fakticky, no nie sémanticky).
Jurij Bandaževski je bieloruský lekár, ktorý sa zaoberal výskumom černobylskej katastrofy a jej dopadov na obyvateľov. V júni roku 2001 bol profesor Bandaževski obvinený z brania úplatkov (to je v Bielorusku taká metla na čarodejnice) a odsúdený na 8 rokov väzby. Jeho obvinenie je evidentne vykonštruované a skutočnou príčinou jeho zatknutia bola jeho kritika krokov bieloruskej vlády. Jurij Bandaževski bol vyhlásený za väzna svedomia Amnesty International. V súčasnosti je stále držaný v nápravnom pracovnom tábore. Priaznivci AI napísali na podporu profesora Bandaževskeho stovky listov, pripojiť sa môžete aj vy. Stále prebieha podpisová akcia - tu nájdete hromadný list , ktorý vyplnený môžete posielať na uvedenú adresu Amnesty, alebo môžete napísať vlastný list prezidentovi Lukašenkovi.
