V stredu to bolo zaujímavejšie. V podniku kde servírujú polievku na troch tanieroch, na každý nápoj majú iný pohár a majiteľ sa pýta či je všetko v poriadku. Ale mňa zaujímala tá osoba čo sedela oproti mne, hovorila, že to čo nám dáva život nás zároveň zabíja. Kyslík. Kyslík potrebujeme na dýchanie, no zároveň je to jed, kvôli nemu starnú naše bunky. Nejako hrdzavejú či čo, nejako sa to dá porovnať s oxidáciou kovov, ale to som už nepochopil. Len ma napadlo ako cítim, že žijem, že ešte rastiem, že som nedospel. Zasa mi začal rásť zub, zub múdrosti a dosť to bolí, v noci som si nejako rozkúsal líce a ani potieranie dasien vodkou celkom nepomohlo. Potreboval by som kúsatko, ale nemám. Keď som bol malý mal som také gumenné kľúče. Mám rád tento podnik, vďaka vysokému stropu a veľkým lampám všetci hovoria o trochu tichšie ako obvykle, nikto nie je vulgárny, žoviálny, ale zato všetci distingvovaný.
Je to asi luxusný život, je to privilégium takto si sedieť a viesť takéto rozhovory. Aj v piatok, sedeli sme na veľkom gauči s nohami vyloženými na starožitnom stole a preberali prúžky na svetre. Vo štvrtok aj v piatok večer bola blava trocha zvláštna, vo všetkých podnikoch kde nemali televízor boli skoro samé ženy (nejaký hokej či čo). Veru je to luxusný život. Tam niekde odkiaľ prileteli tie sťahovavé vtáky je teraz kamarátka. Je doktorka a znova sa vrátila do Sudánu. Keď tu ešte bola ukazovala mi fotky a medzi nimi aj takú so strašne zlatým, malým, kakaovo hnedým černoškom. Vyzeral ako z reklamy na Unicef, ale to nebola reklama. Povedala, že to bol jej pacient, obviazala mu nohu a teraz sa usmieval do objektívu. Neviem čo mám urobiť s tou myšlienkou, že to nie je reklama, že to tam naozaj je, nemám na ňu garáž. Je tam tá "nemocnica", z času na čas elektrina, žiadne cesty, telefóny, hygiena, len malária, cholera, z času na čas ruské lietadlo. Nemám garáž ani naozaj, ani auto, dávam bubáčiky na takéto projekty. Keby som nebol meteosenzitívny možno by som tam aj šiel. Ale som, zabilo by ma to ako prvého. Skoro celú sobotu som prespal a bolela ma hlava, že som mal chuť si do nej vyvŕtať zopár dier (trepanácia). Tak sa na mne odrazilo toto oteplenie. Ešte ráno som si chcel prečítať Respekt, ale zvládol som ledva jednu stranu. V nedeľu to bolo lepšie a slnko ma tešilo. Dole kopcom tiekli potoky z roztopeného snehu a na nebi som videl druhý kŕdeľ kačíč.
A potom nočná esemeska. Stratil si sa? Nie, to ty a musíš sa hľadať, bezo mňa. Budeme dve jednotky.
