Postupom času sme už nevedli prísť na chuť spoločných aktivít. Niečo v našom vzťahu sa zlomilo. "Chyby na druhom človeku nám vadia najviac. Najjednoduchšie je újsť a neriešiť to, čo ťa trápi." Takéto myšlienky mi vírili v hlave. Už som dlhšie nemohla sedieť a čakať na vysvetlenie a ja som začať nechcela. Zožieralo ma hlboko v srdci, že flirtuje s mojím priateľom. Dokonca párkrát aj pred mojimi očami. Stále ma presviedčala, že na vine nie je ona, vraj on chce ju. Zistila som si podrobnejšie informácie, s ktorými mi pomohla aj naša kamarátka Sophia. Varovala ma, že Kamila zisťovala jeho číslo a mala som pocit, že s nami trávi každú voľnú minútu. Nebolo dňa, kedy by som bola s Oliverom sama.
Stále sme sedeli oproti sebe a boli ticho. Kamila sa síce pokúšala asi trikrát niečo povedať, no povedala som jej nech je radšej ticho. Nechcela som sa s ňou rozprávať a počúvať jej vymyslené rozprávky. Po chvíli som sa postavila odišla som. Rozmýšľa som, ako človek, ktorý si vraví kamarát sa môže správať takto. Moje kroky mierili k najbližšej cukrárni, do ktorej som potom bez váhania vošla. Dala som si čokoládový zákusok, pretože som si potrebovala ukľudniť nervy. Pri vychutnávaní si zákuska som sledovala svet vonku. Ľudia chodili touto cestou akoby v istých intervaloch. Niektorí šli smerom ku kostolu, iní vstupovali do cukrárne a hľadali voľné miesto. Istá vecaž príliš zaujala moju pozornosť. Nevidela som celkom dobre, ale videla som osobu, ktorá tam bola, jej vetrovku poznám, takú u nás nemá nikto. Bola to Kamila,stala na chodníku a na niekoho čakala. Oliver ?? Bola som prekvapená, pretože som jej nevravela, že dnes končí v robote skôr. Napadlo ma, že je to asi plánovaná schôdzka. Vedela, že touto cestou chodieval domov, pretože ho tam so mnou párkrát čakala. Prešiel okolo nej, ale ona sa za ním rozbehla. Teraz som mala priam skvelý uhol a mohla sledovať, čo sa bude diať. Začali sa rozprávať a všimla som si, že sa ho snaží objať. Odstrčil ju od seba, ale bola neodbytná. Nechala som všetky veci a nedojedený zákusok a rozbehla sa von. "Čo to tu vy dvaja robíte?!" Opýtala som sa drzo. Kamila na mňa pozerala, bola však ticho. "Aká zbabelá odrazu," pomyslela som si. Oliver si vyzliekol vetrovku a dal mi ju, pretože som vybehla len v tričku, aj keď bolo vonku niekoľko stupňov pod nulou. Objal ma a chcel mi niečo pošpkať. "Nezaslúžiš si ho! So mnou by bol šťastnejší! Nie si o nič krajšia ako ja a mám aj lepšiu postavu! Pri mne zabudne a nebude viac na teba myslieť!" Kričala Kamila po celej ulici. "Daj nám pokoj, ty zmija! Ty si hovoríš kamarátka, pekne si sa vyfarbila."
Bolo mi z toho mizerne. Kamarátka, s ktorou sme trávili kopu času, delili sa o tajomstvá, stvárali bláznovstvá mi urobí toto. Na jednej strane mi odľahlo, že pravda je vonku, že on je nevinný, ale takáto strata bolí... S Oliverom sme sa vrátili do cukrárne a pomaly dojedali čokoládový zákusok.
