Treba povedať, že prvá polovica článku je pomerne korektná. V podstate ide o bilanciu lykožrútovej kalamity za rok 2011, všetko sa to pohybuje v kontexte rozpadajúcich sa lesných porastov, hektároch kalamít a počtoch odumretých stromov. Ide síce o čísla bez potrebného kontextu, ktorý by ich bližšie situačne lokalizoval, ale povieme si; dobre,lykožrútová kalamita stále pokračuje, nestabilné smrečiny sa rozpadávajú až po hornú hranicu lesa 8 rokov po vetrovej kalamite, ktorá bola takmer celá spracovaná.
Neskôr sa ale autori článku dostávajú na vratkú pôdu, kedy, zostáva nám veriť že neúmyselne, začnú zavádzať a vydávať svoje dojmy za fakty. Začíname sa baviť o farbách, prírodných lesoch a ich poškodení.
"Zelenú farbu strácajú aj horské smrečiny v Tichej a Kôprovej doline. Najväčšie ohniská suchých smrekov a límb sa vlani rozrástli v prírodnom lese v NPR Kôprová dolina, v časti Nefcerská dolina. Stromy vysychajú aj v doteraz nepoškodenom prírodnom lese v časti Temné smrečiny."
Skôr než budem už znova opakovať, prečo lykožrútová kalamita nepredstavuje pre lesy katastrofu, ale je súčasťou ich dynamiky, chcem sa pristaviť pri tomto tvrdení a jeho pravdivosti.
V prvom rade, tu sa niekto snaží podsúvať, že problém lykožrútovej kalamity sa týka tiež límb. Počas tohtoročnej návštevy Tichej doliny som sa na túto tému bavil s pracovníkom ŠL TANAPu. Ten spomenul stovky límb, ktoré od roku 2004 odumreli - a nemuseli. Ak si dobre pamätám, išlo o číslo 800. Na otázku, koľko percent to predstavuje z celkovej populácie limby v oboch dolinách, odpovedať nevedel. Ani nemohol. Sú ich desaťtisíce. Ak zoberieme do úvahy rozlohu pralesov v Kôprovej doline a Tichej doline (tu je trochu problém, že lokality s najvyšším zastúpením limby neboli vymapované ako pralesy), zistíme, že na hektár tohto lesa odumrelo priemerne tak 1-7 dospelých límb za posledných 5 rokov. Ak by sme boli ešte striktnejší, tak zistíme, že mnohé z nich sú "odumreté" len zdanlivo.
Čiže mortalita límb v oboch dolinách sa ročne pohybuje niekde na úrovni desatiny percenta celkovej populácie. Dokonca, ak zoberieme do úvahy štrukturálne zmeny porastov, ich presvetlenie v dôsledku zvýšeného vypadávania smreka, tak tento stav môže limbám len prospieť - inými slovami, uvoľňuje sa im priestor po smrekoch. Krásna dynamika pralesov.
Zmladenie limby (na mŕtvom dreve) v Nefcerke (rok 2009)
V druhom rade, len krátka poznámka k Temným smrečinám. V závere tohto článku, sa môžete na vlastné oči presvedčiť, ako to vypadalo s ich "nepoškodenosťou" už v roku 2009. Tvrdenie, že smrekové porasty v Temných smrečinách boli až doteraz nepoškodené je zavádzajúce. Od roku 2007 ich poškodzuje lykožrút a celé desaťročia pred ním asanačná ťažba.
"Lykožrútová kalamita za posledných päť rokov zničila len na území v správe štátnych lesov TANAPu zelený les na ploche 7 300 hektárov...Celková plocha (vetrovej kalamity - pozn. autora) dosiahla vyše 12 000 hektárov."
Zostáva len dodať: a to aj napriek tomu, koľko sa v Tatrách rúbalo a aké holiny vznikali, len aby sa takémuto premnoženiu lykožrúta zabránilo. Márna snaha, márna devastácia národného parku. Nie je zvláštne, keď s takýmto hodnotením prichádza správca lesov? Na čo vlastne poukazuje?
No a na záver článku (tradične) najväčšia perla tendenčnosti:
"Podľa lesníkov Tatranský národný park prichádza o najvzáčnejší predmet ochrany, ktorým sú pralesovité spoločenstvá, hlavne jedinečné limbové smrečiny pod masívom Kriváňa."
Neviem kde na to chodia, ale tu už operujú s pojmom spoločenstvo, a zjavne neoperujú v duchu obsahu tohto pojmu. Viaceré výhrady voči takýmto pseudotvrdeniam som už uviedol v mojich predchádzajúcich článkoch venovaných tejto tématike. Stačilo by povedať, že limbové smrečiny ako spoločenstvo nemožno nahradiť extrémnou abstrakciou limbovo-smrekového lesného porastu. Hodnotením stavu porastu, nemôžem popisovať stav celého spoločenstva. Prečo?
1.) Pretože na základe umele vytvoreného systému dvoch drevín konštatujeme o celom spoločenstve zloženom z tisícov vzájomne prepojených prvkov vytvárajúcich živý komunikujúci systém zvaný spoločenstvo. A to je nezmysel, aj v prípade lesov, v ktorých sú stromy dominanty.
2.) Pretože pre prales je irelevantné, v ktorom štádiu sa nachádza, pretože prales nezaniká po štádiu rozpadu. Pretože jedinou podmienkou pre zachovanie pralesa je, aby zostal nedotknutý rušivými ľudskými vplyvmi, na ktoré nie je adaptovaný a ktoré ho počas niekoľko mála tisícročí pôsobenia v podstate úplne vymazali z prostredia Európy.
3.) Pretože lykožrút nedokáže zničiť spoločenstvo, je jeho súčasťou a teda sa nemôže vymknúť zo zákona spätnej väzby.
Pohľad na časť spoločenstva limbových smrečín, ani zďaleka nejde len o stromy (Nefcerka, 2009)
Ak teda niečo v TANAPe, tým že ponechávame rezervácie bez zásahov, strácame, tak je to umelý stav, na ktorý sme síce zvyknutí, ale ktorý je výsledkom neustálej intervencie, asanovania každého napadnutého stromu a vytvaránia zdania rovnováhy homogénne zelených smrečín - ktorá ale neplatí. "Argumenty" v článku nemajú priestor v solídnej debate. Nemali priestor pri mapovaní pralesov, nemali priestor pri vedeckom návrhu zonácie TANAPu. Národný park, ak má dôsledne plniť svoje poslanie, má mať 75% územia v bezzásahovom režime. Niet divu, že autori tvrdení o rozpadajúcich sa smrečinách sa snahám o zavedenie takéhoto režimu na Slovensku snažia všemocne brániť. Takýto postoj zo strany správcu štátnych lesov, však nemá byť prečo tolerovaný.
