V prvom rade, v čom spočíva hlavný problém? Evidentne v spoločenskom zmätku, ktorý bol a stále je realizovaný v chránených územiach Slovenska a ktorý prakticky bráni funkčnej a dlhodobej ochrane prírody.
Sučasný stav umožňuje manažovať národný park spôsobom nesúcim znaky dlhodobej ekologickej degradácie.
Naša ochrana prírody bola koncipovaná v čase, kedy nebol problém vymedziť rozsiahle národné parky, ktoré takto vznikali na obrovských plochách štátnej pôdy socialistického Československa. Päť z našich deviatich národných parkov bolo vyhlásených pred rokom 1989, zvyšné štyri mali v tomto období štatút chránenej krajinnej oblasti a na národný park boli prekategorizované až neskôr, avšak ich koncepcia niesla všetky znaky predchádzajúcej ochranárskej éry.
Takýto prístup prinášal so sebou množstvo problémov, z ktorých rôzny stupeň odprírodnenia ekosystémov zaradených do národného parku či rezervácie nie je ani zďaleka ten najzávažnejší. Omnoho vážnejší problém nastáva v súvisloti s vlastníckymi vzťahmi, ktoré v spojitosti s reštitúciou a spätným zavedením súkromného vlastníctva po roku 1989 dopadli na ochranu prírody a chránené územia ako kosa na kameň. Zrazu sa z chránených území stalo chcené-nechcené dedičstvo.
V podstate si ľudia na chránené územia tohto typu zvykli, majú ich radi, predstavujú pre nich často národný symbol (však pomyslime na TANAP). Je preto zrejmé, že nik zo zodpovedných s takýmito ochranárskymi molochmi nechcel nič riešiť, na druhej strane muselo byť vyhovené ďalším ponovembrovým molochom a ich súkromným nárokom na krajinu a prírodu.
V princípe sa tak navonok rozsiahle a jednotné územia rozpadli na reálnu mozaiku plôšok, v ktorých dochádza k veľmi vážnym stretom záujmov. Stretom medzi ochranou prírody (ktorá je v princípe záujmom verejným) a nárokmi súkromných vlastníkov, ktorí úplne logicky požadujú zo svojho majetku náležité výhody. Problém nastáva, keď uplatnenie oboch záujmov sa vzájomne vylučuje.
Územie ktoré jeden platný zákon prikazuje chrániť, zatiaľ čo druhý bezodkladne asanovať.
Tento logický problém bolo potrebné riešiť už pri jeho vzniku a veľmi precízne stanoviť pravidlá "odštátnenia" území, na ochrane ktorých mal štát eminentný záujem. Bolo možné rokovať s reštituentmi a buď stanoviť podmienky reštitúcie v súvislosti s budúcim hospodárením v chránených územiach, alebo odkúpiť predmetné parcely do štátneho vlastníctva, či ich vymeniť za iné, z hľadiska ochrany menej významné (no z pohľadu hospodárenia veľmi často lukratívnejšie). Avšak nestalo sa. Namiesto toho sa išlo cestou paralelného uplatňovania protichodných konceptov, obchádzaním a kamuflovaním problémov a volením postupov, ktoré nakoniec spôsobili súčasný stav.
A je to stav chimerický. Stav, kedy ochrana prírody je len akýmsi falošným pokusom o akceptáciu moderných ochranárskych smerov a umožnenie legitímneho práva rôznych subjektov na expolatáciu prírodného prostredia. Stav, kedy na jednej strane administratíva ochrany prírody je až úzkostlivo prísna a obmedzuje povedzme voľný pohyb jednotlivcov, no zároveň na základe platnej legislatívy akceptuje veľkoplošné asanovanie biotopov, len ťažko odlíšiteľné od ekologickej devastácie. Stav, kedy ochrana prírody kupuje od súkromných vlastníkov "odpustky" potrebné pre udržanie stavu štátnej rezervácie na súkromnom pozemku. Stav, kedy obhospodarovatelia územia plniac jeden zákon zároveň porušujú iný. Stav, kedy nadradenosť ochrany prírody nad inými činnosťami v chránených územiach musí byť len prázdnou papierovou pózou, stav boja medzi ochranou prírody, ochranármi, lesníkmi (poľovníkmi), ťažiarmi, developermi, politikmi a verejnosťou, a všetko na územiach, na ktorých by pri koncepčnom prístupe, k takýmto stretom dochádzať nemalo. A čo viac, tento stav nie je len doménou konfliktu štát versus súkromní vlastníci, v plnej miere a často omnoho okatejšie sa odohráva aj na úrovni rôznych štátnych organizácií a rezortov.
Absurdnosť celej situácie zobrazená v aposematickom háve.
Čo je však najvážnejšie, tento stav veci nefunguje a pri dôslednom hodnotení dopadov je jasné, že ani jedna strana sporu nemôže byť dlhodobo spokojná. Samozrejme, existuje pár povedzme prvkov, ktoré zo vzniknutej situácie profitujú, avšak koncepčná ochrana prírody (a koniec koncov aj antagonistická väčšina súkromných vlastníkov) to nie je.
Aké je teda to proklamované riešenie? Z pochopiteľných dôvodov musíme vychádzať zo súčasného stavu rozloženia záujmov v krajine, kedy verejným záujmom je ochrana prírody, avšak tá sa až príliš často realizuje na súkromných pozemkoch. Čiže, ochrana prírody, tá principiálna a kategorická (prísna) môže byť reálne uskutočňovaná len na štátnej pôde a len v tom prípade, že je skutočne verejným záujmom.
Na štátnej pôde v princípe nie je problém stanoviť najprísnejšie rezervácie, kde sa územie bude spravovať spôsobom preň najlepším. Len na štátnej pôde je priestor pre tak potrebný bezzásahový režim horských ekosystémov, tu je priestor pre autoreguláciu bez ľudských opatrení. Tu netreba nikoho odškodňovať, tu netreba regulovať ani dotovať. Všetky mimoprodukčné funkcie takéhoto manažmentu pre krajinu a ľudí sú zadarmo, netreba ich oceňovať, nevznikajú tu negatívne ekologické externality z obhospodarovania a koniec koncov ani hospodárska strata. Takéto územia predstavujú kostru ekologickej stability krajiny, takéto územia neprodukujú katastrofy. Museli by však byť doménou ochrany prírody, to znamená, že až na pár úzko špecifikovaných výnimiek, by tu nemalo dôjsť k stretu záujmov. Teda žiadna HÚL a LHP, žiadny poľovný revír, ťažobný priestor a pod. Prísna rezervácia vo vzťahu k relevantným narušeniam. A bez výnimky, ktorou v súčasnosti môže nejaký úradník s razítkom celý koncept zlikvidovať.
Čo s územiami v súkromnom vlastníctve, ktoré sú pre ochranu prírody nenahraditeľné? Odkúpiť alebo vymeniť. Dlhodobé nájmy, či vyplácanie ujmy, tak ako sú realizované dnes, nefungujú. Nejestvuje tu vyvážený systém medzi dal a má dať, je to krátkodobé a neisté poloriešenie. Ak samozrejme vlastník územia s predajom alebo výmenou súhlasiť nebude, nebude existovať iná možnosť, ako na efektívnu ochranu takéhoto územia zabudnúť.
V rámci Slovenska máme plno ochranársky hodnotných biotopov, ktoré bez manažmentu existovať nemôžu, sú od obhospodarovania závislé. K obhospodarovaniu mnohých nás zaväzujú európske smernice. V tomto smere je tiež čo naprávať, úprimne treba povedať, že tu sa ochrana prírody zas správa dosť diktátorsky a povyhlasovala na súkromných územiach kde čo, bez náležitej diskusie s dotknutými ľuďmi (stačí spomenúť Chránené vtáčie územia). Dotknutí vlastníci, si zas málokedy uvedomujú, že sme ochranou takýchto území viazaní voči EU. Riešenie teda nemožno odkladať, bolo by však výhodou pre všetkých, keby aj fungovalo. Myslím si, že to bude možné, len ak dôjde k spolupráci medzi dotknutými subjektmi. Povedzme v podobe manažmentového plánu, ktorý by sa pre dané územie vypracovával na určité obdobie a na ktorého vypracovaní by rovnocenne participovali všetci (zákonom stanovení) zúčastnení. Došlo by tak k zaujímavému stavu, kedy by pravdepodobne boli zabezpečené požiadavky všetkých dotknutých, no tí by zároveň niesli mieru zodpovednosti za predmetné územie. Stav, o ktorom momentálne môžeme skôr snívať.
Mnohé chránené územia vyžadujú obhospodarovanie, to musí byť výsledkom konsenzu.
A nakoniec zvyšná krajina. Čo s ňou? Možno si to mnohí neuvedumujú, ale momentálne máme chránený každý štvorcový meter Slovenska. Minimálne prvým stupňom ochrany, v rámci ktorého platí všeobecná ochrana prírody a krajiny. Tá, tak ako je definovaná v zákone o ochrane prírody a krajiny, je iluzórna a dogmatická, neadresná a reálne nedosiahnuteľná. Stačí si pozrieť §4 predmetného zákona a uvedomíte si, že pri každej ceste autom sa z nás stávajú delikventi, zabíjajúci tisíce jedincov hmyzu lietajúcich nad vozovkou - všetko v príkrom rozpore so zákonom. Už ste niekedy za to dostali pokutu?
Všeobecná ochrana prírody a krajiny je v podstate redundancia. Ostatné zákonné normy v rámci svojej pôsobnosti predsa dostatočne ošetrujú spôsob nakladania s voľnou krajinou (nech je to lesný zákon, zákon o vodách, zákon o odpadoch atď.). Načo do toho miešať ochranu prírody, ktorá aj tak prakticky nikoho k ničomu nezaväzuje a nie je kontrolovateľná. Voľná krajina je odrazom kultúrnej, historickej, spoločenskej a ďalších úrovní tohto národa, to v plnej miere stačí.
Týmto spôsobom by sme tak dostali pomerne zjednodušený, ale funkčný územný systém ochrany. Žiadnych päť stupňov ochrany, ktoré sú ťažko pochopiteľné a navyše relativizované možnosťou udelenia výnimky. Namiesto toho len dva stupne, jeden prísny s.s. ochranársky a druhý manažovaný v zhode s dotknutými subjektmi. Zvyšok územia by nebol v pôsobnosti ochrany prírody a krajiny - čo v konečnom dôsledku je aj tak nepísanou realitou.
A naše národné parky? V podstate je jedno ako dané územie označíte, kľudne sa môže volať TANAP a skladať sa z rôznych stupňov. Však tak je tomu aj dnes. Väčšina územia národného parku by spadala do stupňa manažovaného s potrebou manažmentového plánu, tie najlepšie časti do stupňa bezzásahového lokalizovaného na štátnej pôde. TANAP ako vyšitý, akurát zo štatútom medzinárodne uznávaného národného parku.
