Katastrofa je v súčasnosti frekventované slovo. Ak neveríte, použite google. Je to pochopiteľné. Ide o veľké slovo, s nábojom a obsahom. Určite preto patrí do slovníka každého plamenného rečníka. Avšak skryje sa za ňu množstvo významov a dá sa veľmi rôzne použiť. Našťastie v exaktnej vede o vzťahoch, je natoľko dôležitá, že ma presne zadefinovaný (aj keď obsahovo široký) význam.
V ekologickom slovníku je katastrofa definovaná ako nepriaznivé prírodné alebo umelé znehodnotenie životného prostredia so zničujúcimi následkami, s náhlym úhynom organizmov, zamorením postihnutého územia a ekonomickými stratami. Je to pomerne jednoduchá a široká, no zároveň trefná definícia. Existuje samozrejme aj množstvo iných definícií, každopádne každá vraví asi toľko, že ide o narušenie veľkého rozsahu so zriedkavým výskytom.
Nakoľko Tichá dolina je rezervácia, v ktorej existujú isté obmedzenia využívania, je možné okresať definíciu ekologickej katastrofy o niektoré pojmy týkajúce sa využitia človekom a obmedziť sa na prírodné faktory a ich katastrofické pôsobenie. Potom by definícia mohla vyzerať asi takto: Nepriaznivé prírodné znehodnotenie prírodného prostredia so zničujúcimi následkami, s náhlym úhynom organizmov (a zamorením postihnutého územia). Z definície vypadli teda pojmy umelé znehodnotenie (spojené so spracovaním kalamity, ktorému sa doposiaľ podarilo zabrániť), životné prostredie (chápané ako prostredie človeka a pre človeka) bolo nahradené za vhodnejší termín prírodné (kde človek nezohráva ústrednú úlohu) a takisto boli vylúčené aj ekonomické straty, pre ktoré v rezervácii jednoducho nie je miesto.
Takže došlo na základe tejto upravenej definície v Tichej doline ku ekologickej katastrofe? Odpoveď znie áno, dokonca opakovane. Prvou katastrofou bola veterná smršť z roku 2004 a jej dopad na smrekový les. Išlo skutočne o rozsiahle narušenie populácie smreka v ústi doliny s náhlym úhynom organizmov (dospelých smrekov). Následne nasledovala ďalšia katastrofa a síce premnoženie lykožrúta a rozsiahly rozpad daľších populácií dospelých smrekov. Je možné, že sa k týmto katastrofám v budúcnosti pridajú ďalšie (ako napr. požiar), ktoré budú mať rovnako priamy dopad na smrekový porast.
Ku katastrofám teda došlo. Je možné, že by sa dalo niektorým z nich zabrániť. Otázne je za akú cenu a či by bránením prirodným katastrofám nevznikali katastrofy umelé. Avšak pre objektívne zhodnotenie problematiky katastrofy je potrebné položiť si otázku aj inak. Boli katastrofy pre Tichú dolinu skutočne katastrofálne (teda nepriaznivé)? A na to sa jednoznačne odpovedať nedá (ani keď je človek premiérom či lesníkom).
A prečo? Pretože základnou vlastnosťou ekosystémov je ich premenlivosť. A tá je zabezpečená do značnej miery práve narušeniami. Tými menšími, ktoré sa opakujú s veľmi krátkou frekvenciou (ako napr. narušenie mladého smreka pasúcim sa jeleňom, pád stromu alebo kameňa) a ktoré nazývame disturbancie, ako aj tými veľkými, ktoré sa vyskytujú len občasne ale majú o to väčší vplyv (požiar, zosuv pôdy, výbuch sopky, veterná smrsť alebo kataklizmický pád meteoru s frekvenciou 100 mil. rokov). Tie voláme katastrofy.
Vplyvom týchto narušení (častých lokálnych disturbancií v kombinácii s veľkopološnými zriedkavými katastrofami) vzniká v krajine pestrá mozajka ekosystémov v rôznom štádiu regenerácie po predošlom narušení. Rozmiestnenie jednotlivých plošiek je do istej miery náhodné, rovnako ako je náhodné aj miesto pôsobenia narušenia.
Má to však jednu veľkú výhodu! Takáto krajina je omnoho stabilnejšia, než by mohla byť bez predchádzajúcich narušení. Znie to možno absurdne, ale skutočne to tak je. Ak by predhorie Tatier nebolo porastené len plachtou cca 50 ročných nenarušených monokultúr, nemohlo by dôjsť k celoplošnému polomu ani pri väčších víchriciach, než sme boli svedkami v roku 2004. Úspešná ochrana lesa pred požiarmi v Západnej Kanade umožnila vznik rozsiahlych nenarušených starých porastov. Tie potom veľkoplošne odumreli vplyvom podkôrnika Dendroctonus ponderosae. Čiže posilnenie odolnosti ekosystému voči jednému faktoru prináša následne oslabenie voči inému faktoru. Najlepšou odpoveďou systému v dynamických podmienkach je preto byť zmesou rôznych a rôzne odolných častí, z ktorých vždy aspoň časť prežije akékoľvek narušenie (ak by to neplatilo, už by som tu pravdepodobne nepísal a vy by ste nečítali).
Katastrofy v Tichej doline boli práve tými mechanizmami, ktoré priblížili miestne ekosystémy k väčšej stabilite. Na mieste umelo vysadených smrečín vzniká nový lesný ekosystém, zložený z väčšieho počtu druhov drevín s väčšou priestorovou rôznorodosťou. Už teraz je podstatne pestrejší, než bol pred narušením. Vzhľadom na akumuláciu odumretého dreva, je veľmi pravdepodobné, že tu v najbližších rokoch dôjde k nevýdanému nárastu biodiverzity. A zatiaľ, čo sa drevo z odumretých smrekov bude postupne rozkladať na mieste kde vyrástlo, les naokolo bude rásť na základe úplne iných mechanizmov, ako keby bol pod taktovkou človeka.
Bolo by naivné myslieť si, že narušenia sa dotknú len nepôvodných umelo vysadených smrečín. Určite nie. V rovnakej miere budú postihovať aj prirodzené lesné porasty v hlbších častiach doliny. Aj tam spustia obnovný proces, s nástupom jarabiny a odumieraním dospelých smrekov. Okrem spomenutých faktorov tieto lesy naviac ovplyvňujú aj lavíny, ktoré majú rovnako charakter katastrofy. Ich ekosystémy boli takýmito procesmi formované vždy a sú na ne adaptované. Nič viac, nič menej.
Čo nám teda katastrofy v Tichej priniesli?
1. Rozsiahle narušenia, ktoré, ak sa nebudú regulovať, podmienia vysokú pestrosť a prirodzenosť lesných ekosystémov v tejto doline.
2. Obrovskú spoločenskú diskusiu, konfrontáciu a preverovanie lesníckych a ochranárskych paradigiem.
3. Ďalšie verejné vystúpenie pána premiéra. Ten by sa možno mohol venovať radšej iným katastrofám, ktoré je kompetentný posúdiť. V našej spoločnosti sa ich určite ešte niekoľko nájde.
