Či sa nám to páči alebo nie, mŕtve drevo je pre les rovnako prirodzené a dôležité ako živé stromy. V prirodzených podmienkach v stabilnom a fungujúcom lese môže mŕtve drevo predstavovať až 30% celkovej nadzemnej biomasy. Vyjadrené v objeme 100-400 m3 drevnej hmoty na hektár lesa. Samozrejme množstvo mŕtveho dreva závisí od štádia lesa, iné je v lese mladom, iné v lese pred rozpadom.
Ale čo to vlastne mŕtve drevo je? Pre jednoduchosť ho môžeme definovať ako tú časť drevín (stromov a kríkov), v ktorej neprebiehajú fyziologické procesy rastlín. Mŕtve drevo neviedie vodu z koreňov k listom ani nespotrebúva asimilované živiny. Ide o odumreté rastlinné pletivo, ktoré sa pôsobením vonkajších faktorov postupne rozpadá na jednoduché zložky.
Je to veľmi dynamická súčasť lesného ekosystému. V lese ja zastúpená v rôznom množstve a kvalite. Rôzne veľké a staré, stojace či ležiace kusy odumretého dreva pochádzajúce z jednotlivých druhov drevín majú rôzny obsah vody a chemických látok, líšia sa svojou mikroklímou, fyzikálnymi vlastnosťami dreva ako aj dĺžkou rozkladu.
Akonáhle strom spadne na zem, stáva sa z neho "mŕtve drevo". V tomto štádiu je drevná hmota bohatá na živiny. Tie sú ale fixované v zložitých organických polysacharidoch (celulóza, hemicelulózy, lignín), ktoré sú pre väčšinu organizmov v lese nepoužiteľné. Prvými organizmami obsadzujúcimi takéto drevo sú rôzne druhy hmyzu, špecializované na lyko a surové drevo (napr. lykožrúty). Tie na svojich telách často nesú výtrusy húb, schopných enzymaticky rozložiť odolné zložky dreva.
Až činnosťou húb sa stabilné polysacharidy štiepia na jednoduchšie molekuly. Mŕtve drevo stráca integritu, mení farbu, stáva sa využiteľné pre stále väčší počet organizmov. Zároveň sa z drevnej hmoty uvoľňujú živiny, ktoré sa vracajú späť do pôdy a môžu byť následne využité na rast novej generácie stromov. Tento proces zväčša trvá niekoľko desiatok rokov.
Smrť stromu môže nastať aj v stoji. Medzi kmeňom ležiacim na zemi a stojacim je obrovský rozdiel. Drevo, ktoré nemá priamy kontakt s pôdou má menší obsah vody a je vystavené intenzívnejšiemu osvetleniu. Rozkladné procesy v ňom prebiehajú za účasti úplne iných druhov náročných na teplotu a nižšiu vlhkosť.
Do mŕtveho dreva radíme aj suché konáre, obnažené drevo na živom kmeni alebo stromové dutiny. Tieto útvary majú veľmi špecifickú mikroklímu závislú od polohy na strome, osvetlenia alebo expozície a predstavujú jedinečné ekosystémy so špecializovanou faunou a flórou. Táto nenápadná dutina pri koreni starého dubu hostí vitálnu populáciu ohrozeného druhu chrobáka Limoniscus violaceus (kováčik fialový). Tento druh je chránený v celej EU, spoločenská hodnota jedného jedinca je 5 000,- Sk.
Mŕtva drevná hmota nie je výsadou prirodzených lesov. Aj v kultúrnej krajine bola v minulosti veľmi častá. Košikárske vŕby (foto T. Lepeška) kvôli častému zrezávaniu vytvárajú na kmeni zdureniny s množstvom dutín. Tie sú biotopom pre mnohé druhy živočíchov v súčasnosti ohrozených vyhynutím.
Z ekologického hľadiska predstavuje mŕtva drevná hmota zpestrenie priestorové aj funkčné. V lesnom ekosystéme je to zdroj úkrytov, hniezdisk a potravy pre stovky druhov. Vytvára špecifickú mikroklímu a je zásobárňou živín. Zvyšuje tak celkovú heterogenitu (pestrosť) prostredia, ktorá je kľúčom k druhovej bohatosti v ekosystéme.
Termín mŕtve drevo alebo mŕtva drevná hmota je vo svojej podstate nesprávny. V skutočnosti je odumreté drevo "oživené" obrovským množstvom organizmov. Najbohatšie spoločenstvá viazané na odumretú drevnú hmotu vytvárajú huby a hmyz (hlavne chrobáky).
Huby sú najdôležitejšie organizmy schopné rozložiť celulózu a lignín. V prirodzených podmienkach európskych lesov môžeme zaznamenať až 5 000 druhov húb, z nich podstatná časť je viazaná práve na mŕtve drevo. Okrem toho, že utilizujú drevné polysacharidy a sprístupňujú ich tak pre iné organizmy, mycélia a plodnice húb sami o sebe slúžia ako potrava pre veľké množstvo živočíchov, vrátane človeka.
Väčšina húb viazaných na drevnú hmotu sa vyskytuje na padnutých kmeňoch. Často sú viazané na konkrétny druh dreviny. Najväčší počet druhov hostí breza, mnoho žije na smreku, dube, hrabe a jelši lepkavej.
Na vlhkých kmeňoch v pokročilom štádiu rozkladu sa vyskytuje hlivka z rodu Nectria.
Kmene hrabov s fragmentami kvôry obľubuje prilbička žltohlúbiková (Mycena renati).
Bizarný tmavorôsolovec mozgovitý (Exidia glandulosa) na padnutom kmeni hrabu bez kôry.
Slizovka (Myxomycetes) rastúca na smrekovom pni, patrí medzi záhady v prírode. V podstate slizovky radíme medzi hubovité organizmy, aj keď nesú viaceré znaky typické pre živočíchy. Sú schopné aktívneho pohybu a združovania sa do mnohobunkových aktívnych organizmov.
Na kmeňoch listnatých stromov často rastie aj jedlá hliva buková (Pleurotus pulmonarius). Môže parazitovať a usmrtiť oslabené stromy, avšak zväčša je viazaná na odumretú drevnú hmotu v počiatočných štádiách rozpadu.
Medzi chutné jedlé huby patrí aj sírovec obyčajný (Laetiporus sulphureus), ktorý rastie najmä na odumretom pletive ešte živých oslabených stromov.
Povrch odumretých kmeňov využívajú rôzne lyšajníky...
...a machy. Takto oživená kôra stromu má mnohonásobne väčší aktívny povrch. Väčšina spomenutých druhov húb nie je schopná rásť na živých drevinách. Pre ich prežitie je nevyhnutné dostatočné množstvo mŕtvej drevnej hmoty so špecifickými vlastnosťami a mikroklímou v rôznom stupni rozpadu.
Okrem húb a rastlín osídľuje mŕtvu drevnú hmotu pestré spoločenstvo bezstavovcov, vtákov a cicavcov. Najviac druhov pripadá na roztoče, chvostoskoky a hmyz. Z hmyzu sú to najmä blanokrídlovce a chrobáky.
Hmyz, viazaný svojím vývojom na odumreté drevo nazývame saproxylofágny alebo saproxylický. Zahŕňa celú škálu druhov napadajúcich odumierajúce alebo čerstvo padnuté stromy, druhy živiace sa trúchnom a nahnitou drevnou hmotou, či plodnicami a mycéliami saproxylofágnych húb. Tiež sem patria druhy osídľujúce dutiny či hniezda dutinových vtákov a cicavcov, ale aj celá škála predátorov a parazitov špecializovaných na iné saproxylické druhy.
Medzi vzácnych zástupcov saproxylických chrobákov patrí Mycetoma suturale (čeľad Melandryidae). Tento druh je závislý na starých bukových lesoch s dostatočným počtom spadnutých kmeňov, na ktorých vyrastajú plodnice huby rodu Ischnoderma. Práve v týchto plodniciach sa vyvíjajú larvy. Dospelé jedince sa vyskytujú až koncom jesene a začiatkom zimy. V hospodársky intenzívne využívaných bučinách, s dobou rotácie 80 rokov, tento chrobák nemá šancu. Zdroj fotografie www.koleopterologie.de.
Mycetophagus atomarius, pomerne bežný zástupca čeľade Mycetophagidae, ktorá je viazaná výlučne na mŕtve drevo a asociované huby. Larvy aj dospelce sa vyvíjajú v plodniciach saproxylických húb a v dreve prestúpenom mycéliami. Zdroj fotografie www.koleopterologie.de.
Vzácny zástupca čeľade Pythidae Pytho depresus. Ohrozený druh viazaný najmä na staré prirodzené ihličnaté lesy, kde pod kôrou odumretých stromov loví larvy hmyzu. U nás sa vyskytuje napr. v smrečinách Tichej doliny v TANAP-e. Zdroj fotografie www.koleopterologie.de.
Medzi typické saproxylické druhy patrí aj Peltis grossum z čeľade Trogositidae. Na život pod kôrou odumretých jedlí a smrekov je výborne prispôsobený splošteným tvarom tela. V súčasnosti sa hojnejšie vyskytuje len v prirodzených lesoch horského stupňa napr. v NPR Mláčik v Kremnických vrchoch. Zdroj fotografie www.koleopterologie.de.
Vzácny dravý druh Cucujus haematodes (čeľaď Cucujidae) je špecializovaný na odumreté jedle, pod kôrou ktorých loví rôzne bezstavovce. Patrí medzi neznáme klenoty našej fauny. Blízko príbuzný druh C. cinnaberinus je zaradený medzi európsky významné druhy. Zdroj fotografie www.koleopterologie.de.
Odumretá drevná hmota spolu s asociovanou faunou a flórou je v súčasnosti jeden z najohrozenejších prvkov lesných ekosystémov Európy. Hlavným dôvodom tohto ohrozenia je intenzívne lesné hospodárstvo, ktoré v podstate neumožňuje (v rámci krátkej obnovnej doby lesných porastov) vznik dostatočne veľkej a variabilnej zásoby odumretej drevnej hmoty. Naviac, v konzervatívnych lesníckych kruhoch je mŕtve drevo považované za zdroj nákazy a šírenia škodcov a je aktívne z porastov odtraňované. Dôsledkom celoplošných zmien v štruktúre lesnej krajiny a uplatňovaním intenzívneho lesného hospodárstva v Európe je viac ako 40% saproxylických druhov hmyzu ohrozených vyhynutím. V prípade húb a lišajníkov bude toto číslo pravdepodobne ešte vyššie.
V hospodárskych porastoch je odumretá drevná hmota intenzívne odstraňovaná. Zelenou farbou je označený zlomený kmeň duba určený na výrub.
Saproxylická fauna a flóra nachádza v súčasnosti vhodné podmienky pre život len v prísne chránených lesných rezerváciach alebo ochranných lesoch, kde kvôli obmedzeniu lesnej ťažby dochádza k akumulácii odumretej drevnej hmoty. Práve z tohto hľadiska je potrebné zachovať prirodzený ráz chránených území zahŕňajúci nenarušenú druhovú a vekovú štruktúru porastov a dostatočnú zásobu odumretej drevnej hmoty. Sanitárna ťažba a odstraňovanie tzv. "chrobačiarov" z porastu, prípadne pílenie odumretých stromov (ponechaných na zemi v poraste) majú ďalekosiahly vplyv na celú dekompozičnú kaskádu (sled organizmov podieľajúcich sa na rozklade drevnej hmoty) a v konečnom dôsledku vedú k dlhodobému poklesu bioidiverzity lesných ekosystémov.
Pre detailnejšie informácie pozri:
Bobiec A. et al. 2005: The afterlife of a tree. WWF Poland, Warszawa, Hajnówka.
Konvička et al. 2006: Ohrožený hmyz nížinných lesu. Ochrana a manažment. Sagittaria, Olomouc.
