Samozrejme, nemožno zovšeobecňovať. Je les a les, a v prípade pralesných horských lesov (podotýkam že musí ísť o lesy, ktoré sú predmetom ochrany prírody) sa jednoznačne prikláňam k absolútnemu nezasahovaniu. Ale chránené lesy máme aj v podhorských a nížinných oblastiach, a tam je situácia o čosi iná.
Nížinné a podhorské oblasti sú historicky husto osídlené a využívané na poľnohospodársku výrobu. V súčasnosti ide o veľmi pozmenenú, svojím spôsobom odprírodnenú krajinu veľkoplošných oráčin, meliorovaných lúk, sídel, priemyslených parkov a produkčných lesov. Aj napriek tomu, sa v nižších polohách nachádzajú ekosystémy s obrovským druhovým bohatstvom rastlín a živočíchov, ktoré predstavujú pozostatky prirodzených spoločenstiev, inými slovami toho, čo sa tu nachádzalo bez ľudského pričinenia.
Ale čo tu vlastne bolo pred príchodom človeka? V klasickej teórii potenciálnej vegetácie založenej na peľových analýzach sa uvádza, že územie Slovenska bolo pred príchodom človeka pokryté takmer na 100% lesmi (samozrejme máme na mysli obdobie po poslednej ľadovej dobe). Bezlesie sa vyskytovalo len vo vysokých nadmorských výškach, alebo na extrémnych substrátoch, ako sú skalné steny, sute, či rašeliniská a slatiny. Inak sa všade mal rozprestierať prales, ako klimaxové spoločenstvo definované podmienkami našej zemepisnej šírky. V nížinných a podhorských oblastiach mal byť tvorený najmä listnatými drevinami ako dub, buk a iné.
Do tohto pralesa vstúpil človek (roľník) a sekerou a ohňom premieňal hustý les na jeho kultúrne analógie. Takto sa postupne na úkor lesa šírila tzv. kultúrna step, ktorú človek (pestovateľ obilia a chovateľ dobytka) vytváral a udržoval pre potreby zabezpečenia obživy. Do nej sa zo stepných bioklimatických oblastí šírili živočíchy a rastliny, ktoré nahrádzali lesné druhy.
Táto teória je doposiaľ všeobecne prijímaná, prednáša sa na lesníckej aj prírodovedných fakultách a donedávna nemala v podstate žiadnych odporcov. Avšak nezohľadňuje dva podstatné momenty, ktoré ju v konečnom dôsledku spochybňujú.
1. Prvým úskalím je obrovská pestrosť stepných spoločenstiev vyskytujúcich sa na Slovensku. Je veľmi nepravdepodobné, že by sa stepi (tak ako ich môžeme vidieť napr. v Slovenskom krase), považované za umelý ekosystém, pochádzajúci a závislý od ľudských intervencií, vyvinuli za relatívne krátky čas postglaciálneho pôsobenia roľníka v Európe. Je treba si uvedomiť, že stepi a lesostepi sú z hľadiska biodiverzity najbohatšie ekosystémy, ktoré sa aj napriek obmedzenej rozlohe významne podieľajú na celkovej biodiverzite našej krajiny. Jednoduchšie je považovať step za prirodzený ekosystém, ktorý nezarástol lesom preto, že rovnako pred príchodom človeka, ako aj neskôr, existovali ekologické faktory, ktoré tomu bránili. A naopak, ak sú v súčasnosti stepni ohrozované sekundárnym zarastaním, je to preto, že faktor, ktorý ich udržoval, chýba.
CHKO Štiavnické vrchy. Táto lesostep situovaná v prevažne lesnom území je dôležitým biocentrom stepnej a lemovej fauny. Drevo stromov tu nikdy nebude veľmi kvalitné, avšak biologické hodnoty lokality sú obrovské. Otvorený charakter tohto biotopu je zachovaný hlavne vďaka plytkej pôde a občasnému narušeniu diviačou a jeleňou zverou. V minulosti slúžila lokalita ako extenzívny pasienok.
2. Teória komplexných pralesových lesov absolútne neuvažuje s dôležitým ekologickým faktorom - disturbanciami. Pôsobenie vetrovej disturbancie a jej vplyv na kompaktný les sme mali možnosť všetci sledovať na našom území v roku 2004. Následne premnoženie lykožrúta je takisto disturbancia, rovnako ako je disturnaciou aj požiar. Všetky majú za následok ústup lesa. V podmienkach bez človeka mali tieto disturbancie nerušený priebeh a museli postihovať obrovské územia. Nik totiž nespracoval vyváľané kmene, nik neaplikoval insekticídy, ani nehasil požiar. Takáto disturbančná kaskáda tak nevyhnutne viedla k veľkoplošnému uhynutiu stromovej etáže "katastrofických" rozmerov. A čo je ešte dôležitejšie, na narušených plochách nepriebehala obnova drevín bez prekážok!
Po poslednej ľadovej dobe, pred tým ako sa na Slovensku začali šíriť lesy, pokrývali územie Slovenska nelesné, trávne a krovinné formácie typu tundry, stepí a lesostepí. Dreviny v podobe stromov rástli lokálne len v najjužnejších oblastiach Slovenska, na južne exponovaných svahoch v tzv. refúgiách. Až potom ako sa citeľne zvýšila teplota, mohli sa ďalej šíriť. V tom čase sa však už na otvorených pláňach pásla pestrá mozajka tzv. európskej megafauny. Predpona mega- je skutočne opodstatnená nakoľko išlo o zvieratá, ktorých telesná hmotnosť presahuje 20 kg. Išlo teda o veľké bylinožravce vrátane zubrov, praturov, oslov, losov, jeleňov, divých svíň a bobrov. Tieto zvieratá, bez intervencie človeka, pravdepodobne vytvárali početné populácie, ktoré vyvíjali silný tlak na šíriaci sa les, najmä spásaním stromového zmladenia. To ako to dokážu doposiaľ ich domestikovaný následnici, sa môžeme vidieť tak povediac pri každej koze.
Súčasný ekvivalent vyhynutého pratura, spätne vyšľachtený z domáceho dobytka. V postglaciáli tento člen megafauny obýval nížiny a kotliny v strednej Európe. Zdroj fotografie.
Zubor hrivnatý je dodnes vďaka niekoľkým zverniciam prvkom našej fauny. Toto kolosálne zviera prirodzene žijúce v čriedach, by v hustých pralesoch prežilo len ťažko. Zdroj fotografie.
A čo je ešte lepšie, pastevný tlak neustal ani po príchode človeka a vybití pôvodných druhov bylinožravcov. Ich úlohu v plnej miere prebrali stáda domestikovaného dobytka. Neolitický roľník namiesto toho aby pretváral lesnú krajinu, len využíval potenciál krajiny, ktorú pred ním formovala príroda. Celkom automaticky a neúmyselne tak udržiaval prirodzený charakter krajiny. Charakter, ktorý v sebe zahřňal vplyv celej škály disturbancií vrátane požiarov, polomov (vo forme rúbanísk) a pastvy v lese - ktorá výrazne potláčala generatívne (zo semien) rozmnožovanie drevín a naopak podporovala vegetatívne (výmladkové) lesy.
A aká to teda bola krajina? Zdá sa, že veľmi pestrá. Pasúce sa zvieratá, dokázali veľmi účelne "vyplieť" disturbanciami narušené lesné plochy od zmladenia, čím sa v podstate zapojený les zmenil skokovo na stepnú formáciu. Na druhej strane na starších pasienkoch sa skôr či neskôr uchytili tŕnité dreviny (ako ruža šípová, trnka, hloch, dráč), ktoré z pochopiteľných dôvodov neboli intenzívne spásané. Ich porasty zároveň tvorili ideálnu ochranu pre semenáčiky svetlomilných stromov ako dub, lieska, čerešňa a pod. Krovité druhy po čase ustúpili, ako následok vyššieho zápoja stromovej vrstvy a tak mohli vznikať väčšie alebo menšie komplexy zapojeného lesa a solitérnych stromov. Išlo teda o cyklickú obnovu troch typov vegetácie, ktoré vytvárali pestrú mozajku plôšok s vysokým podielom ekologických okrajov (lemov) a otvorených formácií.
NP Slovenský kras. Lesostep na Plešiveckej planine je ukážkou toho, ako mohli nížinné a podhorské lesy vyzerať v minulosti. Zastúpené sú lesné, stepné aj krovinné plôšky. Ide o lokalitu s obrovskou druhovou diverzitou, okrem iného tu bolo zaznamenaných 31 druhov mravcov.
Toto je teda teória, ktorú v roku 2000 prezentoval holandský vedec F.W.M. Vera. Zatiaľ ako každá teória je predmetom overovania a diskusií. Aj jej odporcovia však pripúšťajú, že lesy v strednej Európe pravdepodobne boli väčšmi rozvolnené, dominantne formované veternými extrémnymi udalosťami a požiarmi. Objavujú sa aj nezávislé potvrdenia Verovej teórie z oblasti peľových analýz, pedológie alebo paleomalakológie, ktoré potvrdzujú príromnosť bezlesia v našich podmienkach.
Pre takúto krajinu, ekosystémy a druhy na nich viazané bola typická mozajkovitosť, ktorú zabezpečovali abiotické a biotické disturbancie, s pomerne vysokou frekvenciou, ktoré udržovali prítomnosť rôznych vývojových fáz lesa ako aj sukcesných štádií v akčnom rádiuse veľkého množstva druhov živočíchov. Determinujúcim faktorom bolo spásanie. To sa zachovávalo v určitých variáciach až do pomerne nedávnej minulosti, kedy s nástupom moderného lesníctva boli účelovo oddelené pasienky od lesov a les sa začal využívať na výlučnú produkciu kvalitných drevných sortimentov. Nevyhnutne s tým bola spojená zmena lesných vlastností; rozvoľnené pastvinové lesy boli celoplošne nahrádzané za produktívne vysoké lesy s čo možno najvyšším zakmenením. Rovnaký osud postihol aj nízke, intenzívne využívané výmladkové lesy, ktoré odjakživa slúžili na produkciu palivového dreva. Výmera lesa vďaka modernému lesníctvu stúpla za 200 rokov z približne 20% na dnešných 42%, avšak charakter lesa sa podstatne zmenil.
CHKO Cerová vrchovina, NPR Pohanský hrad. Staré stromy so solitérnym habitatom dokazujú, že tento les sa ešte nedávno využíval na pasenie dobytka. Vďaka vyrasteniu spodnej etáže a následne zmenenej mikroklíme je dnes už len matným odleskom niekdajšieho pestrého spoločenstva.
Aj napriek tomu, že dnes máme na Slovensku tmavé, husté, vysokokmenné lesy, ktoré akosi inštiktívne považujeme za prirodzenú zložku našej krajiny, dosť paradoxne práve takéto lesy môžu predstavovať umelý prvok, na ktorý nie je prispôsobené pomerne veľké množstvo naších druhov živočíchov. Popri zmenách v drevinovej skladbe lesov sa rovnako nepriaznivo prejavuje aj vysoké zakmenenie a dlhšia doba obnovy vysokého lesa.
NP Slovenský kras, NPR Sokolia Skala. Typický vysoký les 3. vegetačného stupňa. Kvôli vysokému zakmeneniu a zápoju dopadá na lesnú pôdu len málo slnečného žiarenia. Spoločenstvo tohto biotopu je niekoľkonásobne chudobnejšie ako spoločenstvo jeho lemu.
Dôsledky zmeny tradičného využitia lesov sa naplno prejavujú až v posledných desaťročiach, rozpoznané a študované sú však len nedávno. Doplácajú na to najmä druhy viazané na skoré sukcesné štádiá lesa, druhy viazané na lemové spoločenstvá a paradoxne aj druhy viazané na mŕtvu drevnú hmotu. Ide o komplexný problém, so širokým historickým a ekologickým pozadím, ktorého popis si zasluhuje samostatný článok. Jeho riešenie bude pravdepodobne spojené s pomerne drastickou zmenou obhospodarovania v lese, ktorá však bude uplatňovaná len lokálne, v rámci programov záchrany ohrozených druhov.
Pre podrobnejšie informácie pozri Konvička et al. 2006.
