Aj keď si uvedomujem, že divočina zostáva v mnohých kruhoch našej spoločnosti nepochopená, ba priam zdevalvovaná do podoby iluzórneho strašiaka, v čase keď som sa v nej ocitol, som na túto smutnú skutočnosť úplne zabudol. Leitmotiv môjho pobytu v nej sa niesol v duchu vyváženosti, komplexnosti a súvislostí. Nebránim sa priznať, že tak ako všetci, nie som schopný odpútať sa od subjektívneho vnímania svojho okolia, no nech je ako chce, na mňa pôsobí divočina mimoriadne pozitívne, priam upokojujúco.
Samozrejme možno za to mohla tá nadčasová atmosféra, ktorú dokázal zosnovať inak pomerne netypický november. Zasnežené končiare, útržky hmiel, priestor a tajomno v ňom. Lenže dôležitú úlohu zohrávali aj detaily, budujúce jednotlivé vizuálne dominanty. Detaily, ktorých význam sa dal hlbšie oceniť až pri priblížení. Z diaľky sa totiž mnohé veci zdajú paradoxne až príliš jasné.
Chodil som pralesmi, ktorých stáročné smreky ešte naďalej nerušene zakrývali výhľady do dolín.
Ale boli tu aj pralesy, kde vietor a neskôr lykožrúty rozhrnuli oponu stromového baldachýnu. Napriek tomu boli stále chrámom lesa, domovom stromov. Jedny stromy dýchali ihličím, daľšie vzdušnicami tisícov drobných či pľúcami desiatok väčších tvorov, ktoré tu žili práve vďaka faktu vzájomného a v rámci celku jednotného zrodu a zániku, tak typického pre nerušené trvanie pralesa.
Až tu som konečne pochopil dôvod, prečo sa vetrom rozvrátené smrekové porasty pýšia tak silným nástupom mladých jarabín. Nástupom, ktorého intenzita je raritou minimálne v rámci strednej Európy. Odpoveď mi priniesli obrovské kŕdle drozdov čvikotavých, ktoré vo svojich voľných formáciách prelietali počas celého dňa z doliny do doliny a v rozvoľnených vrcholových smrečinách či v kosodrevine zobali bohato zarodené jarabinové plody. Boli to kŕdle pozbierané zo širokého okolia Tatier, ktoré sa neskôr vrátia na svoje pôvodné zimoviská a cestou späť budú rozsievať srdečné pozdravy z hôr prebúdzajúcemu sa novému lesu pováľaných dolín.
Pralesom a divočinovým princípom plným súvislostí boli formované aj horské potoky, do ktorých celé stáročia nerušene padali kmene smrekov. To neboli divočiace riavy, prinášajúce skazu pre podhoria. Tu bolo dno potoka vyzdvihnuté, unášavá sila prúdu bola utíšená. Koryto bolo prehradené desiatkami prehrádzok, ktoré sa tu naukladali v zákonitom slede príčiny a dôsledku, pod prirodzeným diktátom negatívnej spätnej väzby.
Tu sa divočina divie, čím sa vlastne krotí. A ja sa divím ako usporiadane, akoby uvážene, to dokáže. Tu potok je súčasťou lesa a les je súčasťou potoka.
Nakoniec som sa len utvrdil v tom, že divočina može existovať len vtedy, ak je skutočne divou - ponechanou na seba. Že divokosť a chaos je len spôsobom akým ju povrchne vnímame. Že je omnoho usporiadanejšia, zložitejšia a prepojenejšia, než akýkoľvek jej pendant v našej réžii. Že divočina nemá jediný vlastný prvok, ktorý by nemal význam, a platí to pri zrode, rozkvete aj rozpade. Že rozpad v divočine neznamená oslabenie jej podstaty a fungovania, naopak je nevyhnutným predpokladom ďalšieho jej trvania a obnovy. Celkom pragmaticky som si spomenul na to, že pralesy sa predsa aj v rámci našich zkostnatených definícií nenachádzajú vždy len v štádiu optima a obnovovať sa môžu aj vo veľkom cykle. A že vieme toho ešte veľmi málo, že väčšina z podstaty divočiny nám zatiaľ uniká a zostáva skrytá. Aj keď vidíme smreky a končiare, a vieme že sú dominantami, musíme vidieť a vedieť aj o tom ostatnom. Inak nám neostane nič iné, len blúdiť v hmlách pri honbe za našou predstavou o divočine.
Divočinu nemožno chrániť ochranou pred vetrom či hmyzom. To nie je ochrana, ale bránenie. Ochrana divočiny má význam len v tom prípade, ak je cestou na zamedzenie exploatácie divočiny ľudskou spoločnosťou. Pretože naše moderné princípy a postupy nenachádzajú v archaickej divočine uplatnenie. Ak ochrana divočiny sleduje iné ciele (napr. aby čo najviac stromov ostalo zelených), je to z našej strany falošná snaha o naprávanie divočiny, ktoré je pre ňu nakoniec skazonosné. Pretože ak pre divočinu platí, že je pretrvávajúca, tak rovnako pre ňu platí aj to, že vo svojej takmer nekonečnej zložitosti a komplexnosti je až neuveriteľne krehká.
