Ak už organizmus investuje energiu do vytvorenia toxínu vo svojom tele, ktorý slúži na odradenie predátora od konzumácie príslušníkov jedovatého druhu, je preň výhodnejšie dať svoju jedovatosť jasne najavo. Predátor tak dostáva signál: "Mňa nejedz! Bude ti zo mňa zle!", bez toho aby musel podstúpiť úskalia metódy "pokusu a omylu" a po konzumácii zvláštnej žabky či chrobáčika niekde v ústráni vyzvracal svoj tráviaci trakt.
Jedovaté organizmy na to využívajú celú radu signálov, najčastejšie je to nápadné sfarbenie tela. Vo všeobecnosti žltá a červená farba, prípadne kontrastné kombinácie tmavých a krikľavých farieb, neslúžia v prírode z pochopiteľných dôvodov ako kamufláž, avšak majú pre väčšinu potenciálnych predátorov veľmi silný odstrašujúci efekt. Súbor takýchto signálov býva označovaný ako aposematizmus.
Príkladov aposematizmu je mnoho, najznámejšie sú asi drobné pralesné žabky rodu Dendrobates, ktorých farebná signalizácia je skutočne úchvatná.
Dendrobates histrionicus
Dendrobates reticulatus
Pre príklady aposematizmu však nemusíme ísť do trópov, mnoho aposematických druhov je súčasťou našej fauny. Všeobecne známym príkladom sú osy a sršne so svojou žlto čiernou farebnou kombináciou, rovnako ako mnohé druhy chrobákov, pavúkov a iných bezstavovcov.
Jedovatý chrobák Mylabris variabilis, člen našej teplomilnej fauny, dáva svoju jedovatosť jasne najavo.
Každý z nás má pravdepodobne skúsenosť s "červenými mravcami" a ich bolestivým bodnutím. Mravce sú vo svojej podstate agresívne, vyskytujú sa vo väčších množstvách, čím predstavujú nebezpečenstvo aj pre väčšie živočíchy. V tele majú množstvo žliaz, z ktorých niektoré produkujú silné kyseliny, prchavé či leptavé látky. Okrem efektívnych hryzadiel, sú často vybavené žihadlom. Mnohé druhy majú spevnený povrch tela (kutikulu), alebo je tento opatrený rôznymi tŕňmi a háčikmi. Nie je preto prekvapivé, že svoju nebebezpečnosť, či zlú stráviteľnosť, signalizujú pomocou aposematizmu. Typická farba mravca je červená, oranžová, alebo kombinácia týchto farieb s čiernou. Obsah farebnej správy je jasný: "Pozor, som nepríjemný!"
Aposematicky sfarbený mravec Myrmica ruginodis.
Ako som už spomenul v úvode, jednou z fascinujúcich životných stratégií ako uniknúť pred predátorom, je podobať sa na niečo, čomu sa daný predátor vyhýba. Z evolučného hľadiska je výhodnejšie podobať sa na niekoho kto je jedovatý, než byť jedovatý. Toxíny sú často veľmi zložité látky a ich syntéza v tele, rovnako ako orgány v ktorých sa vytvárajú, si vyžadujú veľké množstvo energie. Energie, ktorá by sa dala využiť na niečo užitočnejšie, ako napr. plodenie potomkov, za predpokladu, že do okolia vysielam falošnú informáciu o tom, že toxíny v sebe mám, čím získavam všetky výhody takejto signalizácie.
Ako mimikry je označovaná povrchová podobnosť medzi dvomi bližšie nepríbuznými druhmi organizmov. Ak je táto podobnosť založená na imitovaní aposematických znakov jedovatého organizmu iným nejedovatým organizmom, hovoríme o aposematickom mimetizme. Ten bol pôvodne popísaný na príklade tropických motýľov, ale vyskytuje sa v rámci mnohých živočíšnych skupín.
Mravce patria medzi najrozšírenejšie suchozemské organizmy. Kvôli svojej agresivite alebo ťažkej stráviteľnosti sa im väčšina predátorov orientujúcich sa pomocou zraku (vtáky, pavúky, osy) zväčša vyhýba. Nie je preto prekvapivé, že niektoré druhy článkonožcov využívajú mimikry, aby sa podobali mravcom. Hovoríme o tzv. myrmekomorfných organizmoch.
Azda najprepracovanejšie mravčie mimikry sa vyvinuli u pavúkov. Na to, aby sa nejaký organizmus verne podobal na mravca, je potrebné mať mravčie zafarbenie, zúžený pás a široké bruško, trhané rýchle pohyby a - čo môže byť najmä u pavúkov dosť veľký problém - tri páry nôh. Niektoré pavúky, tieto znaky napodobnili bravúrne a často svojím mimetizmov dokážu zmiasť aj odborníkov.
Myrmarachne sp. z Malajzie. Mimetizmus tohoto pavúka je prepracovaný do najmenších detailov.
Myrmarachne plataleoides z Thaiska. Dokonalú ilúziu mravca pomáha vytvoriť posunutie oka na strednú časť hlavohrude. Zvyšné páry očí pavúka sú v prednej časti hlavohrude. K dokonalej kamufláži patrí aj zúženie bruška do podoby brušnej stopky typickej pre mravce a špecifická poloha predného páru nôh, ktoré dokonale imitujú tvar aj pohyb zalomených tykadiel mravca. Samčeky tohto druhu dokonca zachádzajú tak ďaleko, že ich predĺžnené chelicery pripomínajú dalšieho mravca. Vytvárajú tak ilúziu dvoch mravcov rodu Oecophylla, z ktorého jeden nesie v hryzadlách toho druhého.
Samček Myrmarachne plataleoides napodobňuje dvoch mravcov naraz!
U nás žijúci druh Myrmarachne formicaria, robí všetko preto, aby sa podobal mravcom z rodu Formica. Jeden z párov očí má umiestnený v zadnej časti tmavej oblasti hlavohrude, na mieste kde sa normálne nachádzajú oči u mravca.
Pavúky svoje mimikry nevyužívajú len ako obranný mechanizmus, často ich používajú práve ako predačnú stratégiu, ktorá im umožňuje ľahšie sa priblížiť ku svojej koristi - v tomto prípade k mravcom.
Myrmekomorfné mimikry sa vyvinuli aj u viacerých druhov hmyzu. Nymfy niektorých tropických druhov modliviek sa po vyliahnutí podobajú na mravce. Neskôr sa zmenia, a skôr využívajú kamufláž.
Mladá nymfa modlivky z čeľade Amorphoscelidae imituje sfarbením, stavbou tela a pohybmi mravca.
Veľmi verné mimikry sa vyvinuli aj u niektorých druhov bzdôch. Podobne ako u pavúkov, aj ich mimikry nie sú používané len ako obrana.
U nás sa vyskytujúci teplomilný druh bzdochy z čeľade Alididae. Zúžené hrdlo a stopka bruška, ilúzia lomených tykadiel a sfarbenie imitujú lúčny druh mravca Formica pratensis.
Výrazné myrmekomorfné mimetizmy sa vyvinuli aj u chrobákov. Zväčša sú však obmedzené len na napodobňovanie farebnosti alebo chemické mimikry. Morfologické prispôsobenia sú pomerne vzácne.
Tropický druh drobčíka z rodu Ecitocryptus, dosahuje na chrobáky pomerne vysokú mieru mimetizmu. Žije v kolóniách tropických mravcov rodu Eciton, ktorým sa okrem sfarbenia a tvaru tela podobá aj pachom.
U nás žijúci chrobák Thanasimus formicarius sfarbením pripomína lesné mravce. Patrí medzi významných predátorov lykožrútov. Vzhľadom na to, že je aktívny hlavne počas dňa, mimetické sfarbenie slúži ako ochrana proti hmyzožravým vtákom.
Najkrajšie na aposematických mimikrách je, že aj napriek ich úchvatnej prepracovanosti nie sú výsledkom cieleného zámeru zo strany imitujúceho organizmu. Jednotlivé mimetické znaky sa u ich nositeľa vyvinuli počas evolúcie v rámci náhodných mutácií. Selekčný faktor, ktorý spôsobil vernú podobnosť aposematického mimetizmu, bol v skutočnosti predačný tlak. Práve predátor, tak povediac rozhodoval, ktorá napodobenina je lepšia, a selektívne tak posúval mimetizmus k čoraz väščej podobnosti s imitovaným aposematickým druhom. Je to krásny dôkaz, slepej ale fascinujúcej evolúcie druhov na Zemi.
Zdroje fotografií:
http://frogroom-podcast.blogspot.com/2007_08_01_archive.html
zoltantakacs.com/zt/pw/re/album.php?idx=18
http://en.wikipedia.org/wiki/Ant_mimicry
http://entomology.lsu.edu/lsam/inquilines/Coleopterainquilines.htm
