V súčasnosti máme na Slovensku 9 národných parkov. Pre niekoho to môže byť priveľa, najmä ak porovnáva rozlohu Slovenska s inými štátmi sveta. Môj názor je, že tento počet vystihuje rôznorodosť a jedinečnosť slovenskej prírody a krajiny a je v plnej miere opodstatnený. Reálne však musíme povedať, že manažment týchto území je príliš vzdialený od definície ako aj zákonnej dikcie národného parku.
Prečo tá skepsa? V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že všetky naše národné parky sú v prevažnej miere pokryté lesom. Ide o lesné ekosystémy s rôznym stupňom ochrany, od najprísnejších rezervácií (4 a 5 stupeň v zmysle zákona o ochrane prírody a krajiny), až po lesy ochranné a lesy osobitného určenia so stupňom ochrany 3. Ide teda o lesy chránené, s množstvom zákazov a výnimkou podmienených činností. Ide o lesy, v ktorých zo zákona vyplýva dôležitosť mimoprodukčných funkcií, t.j. funkcií, ktoré priamo nesúvisia s produkciou dreva. Realita však ukazuje, že produkčná funkcia lesov a koniec koncov zhodnocovanie tejto funkcie prostredníctvom lesného hospodárstva, je až nepríjemne často presadzovaná nad akýmkoľvek iným záujmom, najmä ak ten neprináša požadovaný finančný efekt.
Azda ešte nikdy nebol na Slovensku konflikt medzi proklamovanou nadradenosťou ochrany prírody v národných parkoch a uplatňovaným diktátom lesných hospodárov natoľko vyhrotený ako po vetrovej kalamite v roku 2004, ktorej obrovské dôsledky pre prírodu, krajinu a spoločnosť Slovenska naplno vyznievajú až v súčasnosti. Začalo to na jar v roku 2007 medializovanou kauzou v Tichej a Kôprovej doline, a pokračovalo v roku 2008 v menej sledovanom území NP Nízke Tatry, v omnoho väčšom rozsahu s použitím ťažkej chémie, pod zámienkou záchrany smreka.
Záchrana smreka pritom vo veľkej miere predstavuje opatrenie na zachovanie neprirodzene vysokého podielu tejto dreviny v slovenských lesoch, v stanovištne nevhodných podmienkach, na úkor prirodzených sukcesne vznikajúcich lesných spoločenstiev. Aplikácia pesticídov, odstraňovanie vetrových a lykožrútových kalamít, budovanie protipožiarnych ciest, priesekov a zvážnic (všetko na území národných parkov) patrí medzi hlavné príčiny, pre ktoré sa rozpútala veľmi intenzívna debata medzi lesníkmi (a ďalšími zástancami aktívneho manažmentu) a ochranármi sensu lato, ktorí hájili nutnosť prirodzenej autoregulácie teda samovývoja lesných ekosystémov na území národných parkov. Na túto tému bolo napísaných mnoho článkov a reakcií, okrem iných odporúčam blogy pánov Oružinského a Schwarza. Stále však nebola uspokojivo zodpovedaná otázka, či je lepšie v národných parkoch do lesov zasahovať alebo nie? Aké riziká a ekologické dopady májú jednotlivé alternatívy, ktorá z nich sa viac zhoduje so skutočným poslaním národného parku a z akých dôvodov je jedna z alternatív uplatňovaná pred inou?
Pre jednoduchosť načrtnem ako prvú ideu nezasahovania, resp. pasívneho manažmentu. Jej zástancovia tvrdia, že lesné ekosystémy by mali byť ponechané na samovývoj, vychádzajúci z aktuálneho stavu ekosystému. Regulačnými procesmi v lesoch by mali byť jedine prirodzené faktory situované v reálnych podmienkach klimatických zmien a environmentálneho znečistenia. Takýto prístup ráta s akýmkoľvek biologickým a abiotickým faktorom ako prirodzeným prvkom samoregulácie lesných ekosystémov. Pôsobením rušivých faktorov môže dôjsť k akútnemu rozpadu ekosystému (napr. spolupôsobením vetra a premnoženia lykožrúta), avšak v konečnom dôsledku vedú tieto faktory k posilneniu dynamickej rovnováhy ekosystému prostredníctvom selektívneho pretrvávania prvkov odolných voči rušivým faktorom. Jediným tabu v tomto koncepte je úmyselné a aktívne zasahovanie do regulačných procesov prostredníctvom ľudskej spoločnosti, ktoré je chápané ako rušivé, umelo zasahujúce do zložitého systému spätných väzieb fungujúcich medzi všetkými prvkami v ekosystéme.
Opačným príkladom je aktívny manažment, ktorý sleduje zachovanie optimálneho (spoločnosťou stanoveného) fungovania lesných ekosystémov. Za optimálny je zväčša považovaný taký stav lesa, v ktorom sú produkčné aj mimoprodukčné funkcie lesa stabilné, a výrazne nevybočujú z normálu. Tento koncept umožňuje aktívne zasahovanie proti pôsobeniu faktorov, ktoré by mohli statickú stabilitu lesa narušiť, rovnako zahŕňa nápravné opatrenia upravujúce štruktúru ekosystému po jeho narušení resp. rozpade. Umožňuje taktiež zmenu prirodzenej štruktúry lesných ekosystémov, ak je táto predmetom spoločenskej objednávky. Vychádza z predpokladu, že súčasné znalosti o fungovaní a štruktúre lesných ekosystémov sú dostačujúce pre rozumné a cieľavedomé usmerňovanie prirodzených procesov za účelom optimálneho fungovania lesných ekosystémov a napĺňania požiadaviek spoločnosti. Rozpad aktívne manažovaných lesných ekosystémov (hodnotený cez prizmu vitality stromovej vrstvy) sa považuje za krajne nevyhovujúci stav a v konečnom dôsledku za zlyhanie a chybu v procese starostlivosti o les.
Toľko teória. Tých, ktorých som zatiaľ svojími definíciami neodradil od ďalšieho čítania, by som rád upozornil, že ani jeden zo spomínaných spôsobov nie je vo svojej podstate chybný alebo nefungujúci. Aplikácia teoretických prístupov je však v praxi prípad od prípadu odlišná a silne závislá od konkrétnych podmienok realizácie toho ktorého prístupu. V prípade aktívneho manažmentu je taktiež silne závislá od ľudského faktora, ktorý determinuje konečnú kvalitu a spôsob realizácie aktívneho manažmentu. Rád by som teraz poukázal na konkrétny prípad z oblasti NAPANTu, v rámci ktorého je možné porovnať obidva prístupy.
Lokalita, ktorú som v auguste tohto roku navštívil, sa nachádza vo východnej časti Nízkych Tatier, severne od obce Liptovská Teplička, v závere doliny Ždiarskeho potoka. Prirodzenou vegetáciou tejto oblasti sú, vzhľadom na nadmorskú výšku územia, vysokohorské smrečiny s prímesou jarabiny vtáčej. Vďaka odľahlosti územia sa tieto lesné formácie zachovali v pomerne prirodzenom stave (Obr. 1).
Obr.1 Prirodzená horská smrečina. Všimnite si rozvoľnený zápoj, bohatú bylinnú a krovinnú vrstvu a štíhly habitus smrekov. Ide o prispôsobenie sa smreka podmienkam v zimnom období, zabraňujúce akumulácii väčšieho množstva snehu v korune. Hustá koruna zároveň sťažuje napadnutie kmeňa lykožrútmi. Takáto adaptácia môže vzniknúť len ako dôsledok dlhodobej selekcie v prirodzených podmienkach.
V nadväznosti na kalamitnú udalosť roku 2004 sa tu na viacerých miestach vytvorili ohniská premnoženia lykožrúta, ktoré boli aktívne spracované (obr. 2), alebo doposiaľ ponechané bez spracovania (obr.3).
Obr. 2 Pohľad na záver doliny Ždiarskeho potoka. V pozadí vidieť väčšiu časť aktívne spracovávaného polomu (svetlé plochy v oblasti hrebeňa).
Obr. 3 Nespracovaný menší polom s ohniskom premnoženia lykožrúta (sivohnedá plocha v pravej hornej štvrtine obrázka) v blízkosti útulne Andrejcová. Lokalita sa nachádza asi 800 m východne od predchádzajúceho polomu.
Už na prvý pohľad je viedieť výrazný rozdiel medzi jednotlivými prístupmi. Aktívne spracovaný polom je charakteristický minimálnym zastúpením nadzemnej drevinovej biomasy (Obr. 4). Tá je zväčša vyťažená v rámci spracovania kalamity, prípadne deštruovaná pri manipulácii s drevnou hmotou. Zvyšková drevinová vegetácia po náhlom vystavení priamemu slnečnému žiareniu nezvláda teplotný stres a odumiera.
Obr. 4 Spracovaný polom.
Na nespracovanej ploche (Obr. 5) zostáva drevná hmota priamo na mieste. Vytvára tak (aj napriek strate asimilačných orgánov) polotieň, ktorí tlmí náhly teplotný stres pre nižšie vegetačné etáže. Mladé stromy vo väčšej miere prežívajú, povrch pôdy je chránený pred vysychaním kompaktnou vegetáciou.
Obr. 5 Nespracovaný polom, zatiaľ ponechaný na samovývoj.
Okrem drevín môžeme vidieť výrazné rozdiely aj v bylinnej etáži jednotlivých polomov. Bylinná etáž má v smrekových lesoch nezastupiteľnú funkciu. Na jednej strane významne modifikuje abiotické podmienky prostredia a heterogenitu stanovišťa, na druhej strane zabezpečuje potravu a úkryt pre širokú paletu živočíchov. Na spracovanom polome je spoločne s drevinami zdevastovaná pohybom ťažkých mechanizmov a manipuláciou s drevnou hmotou (obr. 6). Naviac, ako následok zmeny mikroklímy porastu sa v bylinnej etáži začnú uplatňovať holinové a humideštruktívne druhy na úkor pôvodných lesných druhov. Dôjde tak ku kvalitatívnym zmenám, vplývajúcim okrem iného aj na schopnosť prirodzenej obnovy drevín.
Obr. 6 Bezprostredne po spracovaní polomu sa bylinná vegetácia zachováva len v blízkosti pňov a terénnych depresií.
Na nespracovanom polome je bylinná vrstva fakticky neporušená (Obr. 7). Vzhľadom na zmenšenie korunového zápoja pravdepodobne dôjde k nástupu druhov náročnejších na svetlo, celkový charakter však aj vďaka dobrej kondícii pôvodných druhov zostane zachovaný. V takomto prostredí prebieha prirodzená obnova drevín omnoho jednoduchšie, naviac, akútne sa zvýši potravná ponuka pre živočíchy najmä prostredníctvom rôznych plodov (čučoriedka, malina, jarabina).
Obr. 7 kompaktná bylinná vrstva nespracovaného polomu.
Hlavným dôvodom (okrem finančného efektu z predanej drevnej hmoty) pre aktívne spracovanie polomov a ohnísk premnoženia lykožrúta, je proklamovaná záchrana okolitých "zdravých" lesov. Aktívne spracovanie kalamity v kombinácii s aplikáciou neselektívnych insekticídov je lesníckou verejnosťou propagované ako jediný účinný spôsob boja proti lykožrútovi. Toto tvrdenie je podľa môjho názoru pomerne všeobecné. Často pri hodnotení efektívnosti zásahu nevidíme "kvôli stromom holinu". Celková plocha spracovanej kalamity môže často presahovať výmeru postihnutých porastov, ktoré boli napadnuté lykožrútom z nespracovaných polomov. Naviac, lykožrút sa šíri aj zo spracovaných polomov a napáda porastové okraje v okolí holiny (obr. 8). Je to pravdepodobne spôsobené mikroklímou holiny, charakterizovanou najmä vyššou teplotou a nižšou vlhkosťou. Napadnuté porastové okraje sú zväčša v krátkom čase asanované, čím sa v podstate odstráni viditeľný dôkaz o prítomnosti lykožrúta. Porovnanie nespracovaných a spracovaných polomov môže preto na prvý pohľad pôsobiť zavádzajúco.
Obr. 8 Aj v okolí spracovaného polomu sa lykožrút naďalej šíri do okolitých porastov. Viaceré zo suchých stromov na obrázku boli označené bielymi krížmi, ktoré slúžia na vytýčenie hranice zásahu. V čase značenia teda išlo o zdravé stromy.
Spracovanie polomu vplýva deštruktívne aj na širšie okolie. Hlavným znakom použitia ťažkej lesnej techniky je veľkoplošná erózia pôdy v miestach približovania drevnej hmoty (obr. 9-11). Ak berieme do úvahy, že cez spracovaný polom prechádza turistická trasa, je pravdepodobné, že takáto činnosť bude mať negatívny vplyv na percepciu okolia a prejaví sa na poklese návštevnosti turistickou verejnosťou.
Obr. 9 Erózne ryhy po spádnici napomáhajú sústreďovaniu povrchového odtoku a odplavovaniu pôdy.
Obr. 10 Prostredníctvom narušenia pôdneho krytu dôjde na tomto svahu k odplaveniu niekoľkých ton pôdy.
Obr. 11 Značený turistický chodník, použitý ako zvážnica pri spracovaní polomu.
Ako som spomínal vyššie, to ako bude vypadať použitie aktívneho prístupu v praxi je závislé na ľudskom faktore, schopnosti a ochote pristupovať k riešeniu problému rozumne, zodpovedne a v súlade s platnými zákonmi. Žiaľ, v tomto prípade som bol svedkom hrubého nerešpektovania rozumných medzí a absencie základnej úcty k národnému parku a ideálom ktoré zhmotňuje. Napriek existencii lesnej zvážnice, (po ktorej mimochodom viedla turistická značka) bola vyťažená drevná hmota z polomu prevážaná na lesný sklad pomocou LKT-čiek korytom Ždiarskeho potoka (Obr. 12). Na asi kilometrovom úseku tak došlo k vážnej devastácii horskej bystriny (Obr. 13). Neviem si dobre vysvetliť, ako môže byť takýto prístup legálne uplatňovaný na území národného parku. Jediným logickým dôvodom mi pripadá pocit anonymity realizovateľov spracovania kalamity. Som presvedčený, že v 20 km vzdialenom TANAP-e, by bola podobná deštrukcia prostredia neprípustná. Pritom, podľa zákona o ochrane prírody a krajiny je každý občan povinný pri vykonávaní akejkoľvek činnosti postupovať tak, aby nedochádzalo k zbytočnému úhynu živočíchov a rastlín, resp. poškodzovaniu a ničeniu ich biotopov. Toto ustanovenie platí pre celé územie Slovenska, o čo viac by malo platiť na území národného parku!
Obr. 12 Koryto Ždiarskeho potoka slúži na prepravu vyťaženej drevnej hmoty. V pozadí vidieť lesný kolesový traktor ťahajúci smrekové kmene.
Obr. 13 Je ťažké predstaviť si desaťtisíce jedincov vodných bezstavovcov (mnohé z nich patria medzi chránené alebo ohrozené druhy), ktoré boli usmrtené v rámci prepravy drevnej hmoty korytom horskej bystriny. Otázna zostáva spoločenská hodnota ich populácií a zdevastovaného biotopu.
Ako pri každej epidémii, tak aj pri premnožení lykožrúta platí, že parazit nikdy nezničí celú populáciu hostiteľa. Vo vzťahu parazit-hostiteľ môžu v podstate prirodzene nastať dve situácie. Populácia hostiteľa sa natoľko zredukuje (a rozptýli v priestore alebo čase), že parazit nebude schopný efektívne nájť nového hostiteľa a jeho populácia zanikne. Alebo, v populácii hostiteľa zostanú v dôsledku úhynu citlivých jedincov, len jedince odolné voči pôsobeniu parazita. Tieto, parazit nie je schopný infikovať (napadnúť) a v podstate podobne ako v prvom prípade zaniká. Parazit tak pôsobí ako faktor selekcie a v podstate "šľachtí" genofond svojho hostiteľa, čím zvyšuje jeho genetickú zdatnosť. Toto je jeden zo základných princípov, ktoré rešpektuje pasívny spôsob manažmentu, a ktorý musí uznať každý človek so základnou znalosťou ekológie a evolúcie. Žiaľ, tento prirodzený mechanizmus nebol v rámci sledovaného prípadu spracovania kalamity rešpektovaný. Na sklade dreva, kam boli z polomu sústreďované a následne odvážané kmene smrekov, boli popri kmeňoch so znakmi napadnutia lykožrútom (obr. 14), aj kmene evidentne zdravých smrekov (obr. 15). Ich počet predstavoval zhruba tretinu všetkých vyťažených stromov (obr. 16). Na ich vyrúbanie nebol žiadny dôvod, ktorý by sa dal spojiť s ochranou prírody, alebo ak chceme s ochranou smreka. Tieto stromy mohli predstavovať odolné jedince, schopné prežiť premnoženie lykožrúta. Ich komerčné využitie bolo uprednostnené a pravdepodobne bude "kamuflované" v rámci spracovania kalamity.
Obr. 14 Detail smreka napadnutého lykožrútom, s charakteristickými "chodbičkami" a suchou kôrou.
Obr. 15 Detail zdravého smreka s čerstvým lykom. Kvapky živice presakujúce cez lyko dokazujú, že strom bol ešte donedávna živý a zdravý.
Obr. 15 Sklad dreva s množstvom mohutných kmeňov bez náznakov napadnutia lykožrútom.
Moje hodnotenie aktívneho spracovania kalamity v národnom parku nevyznieva veľmi pozitívne. Nerád by som budil dojem, že apriori odmietam princíp aktívneho zasahovania, naopak myslím si, že v národných parkoch má svoje nezastupiteľné miesto. Musí ale vychádzať z funkčne stanovenej zonácie, v rámci ktorej má mať stanovený spôsob realizácie a odôvodnenie. Celoplošné uplatnenie aktívneho manažmentu v chránených lesoch Slovenska prináša negatívne efekty nezlúčiteľné s modernou ochranou prírody a krajiny založenou na ekologických princípoch. Aj prípad, ktorý opisujem v mojom príspevku, poukazuje na vážnu škodlivosť neprofesionálneho a neregulovaného aktívneho spracovania kalamity na území vysokých prírodných hodnôt. Otázkou zostáva, akú úlohu v tejto záležitosti zohráva správa NAPANT-u, prípadne ako dôsledne pristupuje k svojim povinnostiam inšpekcia životného prostredia a ostatné kontrolné orgány. Podľa môjho názoru došlo v tomto prípade k porušeniu zákona i keď v tejto veci nie som kompetentný zaujať odborné stanovisko.
Národný park Nízke Tatry je nepochybne územím, ktoré si bez ohľadu na spoločenské zriadenie či majetkové pomery na Slovensku, zasluhuje byť národným parkom nielen na papieri. Nesmieme zabúdať, že nie je len prírodným pokladom a dedičstvom celého národa, ale rovnako aj zrkadlom a vizitkou našej spoločnosti. Viac, než si možno mnohí chceme pripustiť, odráža naše priority, charakter a kultúrnu úroveň.
