Tajudeen prišiel do Českej republiky študovať v roku 2023. Mal legálny pobyt, riadne uzatvorené komerčné zdravotné poistenie a všetky potrebné doklady starostlivo usporiadané v batohu, ktorý bol v tej chvíli jediným spôsobom, ako ho bolo možné identifikovať. Na prvý pohľad nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mohol ocitnúť v situácii, keď nebude mať z čoho zaplatiť liečbu.
Po kontaktovaní jeho zdravotnej poisťovne však prišla správa, ktorú nikto nečakal. Úhradu liečby a hospitalizácie poisťovňa odmietla. Argumentovala tým , že do Českej republiky, musel prísť s týmto ochorením. Na riešenie sporov nebol čas.
Na cudzineckom oddelení v tom čase pracovala Iveta Galbavá, Slovenka žijúca takmer tridsať rokov v Prahe. Po návrate zo zahraničného pôsobenia nastúpila do nemocnice na cudzinecké oddelenie ako zástup za kolegyňu na materskej dovolenke. Bol to bežný pracovný deň, ktorý sa v priebehu niekoľkých minút zmenil na rozhodovanie, ktoré jej nikto neuložil. Mohla prípad uzavrieť ako administratívne neriešiteľný a spísať doklad o dlžnej sume, ktorá by bola následne postúpená na vymáhanie. Namiesto toho založila verejnú zbierku na platforme Donio v Českej republike.
„Mala som obrovský strach,“ priznáva dnes. „Nevedela som, ako ľudia zareagujú. Premýšľala som, či budú ochotní pomôcť človeku z úplne inej kultúry, ktorého vôbec nepoznajú. Navyše založiť zbierku na Donio vôbec nie je jednoduché. Veľmi mi pomohli lekári. Žiadne špecializované pracovisko ho totiž bez poistenia nechcelo prevziať.“
Ukázalo sa, že jej obavy boli zbytočné. Už počas niekoľkých hodín od zverejnenia príbehu začali prichádzať prvé dary. Niekto poslal desať korún, iný päťdesiat, ďalší niekoľko stoviek alebo tisíc. Každý prispel podľa svojich možností. Práve drobné sumy Ivetu Galbavú dojímali najviac – za každou z nich totiž cítila skutočného človeka, ktorý sa rozhodol pomôcť.
Spolu s finančnými príspevkami prichádzali stovky správ od ľudí, ktorí Tajudeena nikdy nepoznali. Písali mu, že mu držia palce, prajú veľa síl, myslia naňho alebo sa zaňho modlia. Mnohí pridali aj ospravedlnenie, že by radi poslali viac, no ich finančná situácia im to nedovoľuje.
Pomoc sa však neskončila len pri jednotlivcoch. Tanečný klub v Liberci zorganizoval charitatívnu tanečnú súťaž a celý jej výťažok venoval na Tajudeenovu liečbu. Profesori aj študenti Technickej univerzity v Liberci vrátane dekana jeho fakulty boli s nemocnicou v pravidelnom kontakte. Zahraniční študenti z Hradca Králové sa spontánne zorganizovali a začali Tajudeena pravidelne navštevovať v nemocnici, aby v najťažších chvíľach nezostal sám.
Zbierka napokon vyniesla takmer jeden a pol milióna korún. Všetky vyzbierané prostriedky boli použité na úhradu nákladov spojených s jeho liečbou.
Tajudeen strávil v nemocnici takmer rok. Jeho zdravotný stav sa síce stabilizoval, no čaká ho transplantácia obličky. Dovtedy trikrát týždenne absolvuje hemodialýzu.
Ani po prepustení z nemocnice nezostal na všetko sám. V spolupráci s dvoma organizáciami sa podarilo Ivete Galbavej zabezpečiť prácu, ktorú môže vykonávať z domu prostredníctvom počítača. Vďaka tomu sa zapojil do systému verejného zdravotného poistenia, čo je pre jeho ďalšiu liečbu rozhodujúce.
Za čas, ktorý strávil v nemocnici, sa okolo neho vytvoril okruh ľudí, ktorí už dávno nie sú len zdravotníkmi alebo dobrovoľníkmi. Stali sa súčasťou jeho života. Keďže v Českej republike nemá žiadnu rodinu, lekári aj nemocničný personál sa v prípade potreby dodnes obracajú na Ivetu Galbavú. Pomáha mu pri vybavovaní úradných záležitostí, sprevádza ho na dôležité vyšetrenia a rieši situácie, ktoré by za iných okolností riešili rodičia alebo súrodenci.
Pre Ivetu Galbavú to nikdy nebolo hrdinstvo. Po rokoch práce so zahraničnými komunitami dobre vie, aké je to ocitnúť sa v cudzej krajine bez najbližších. Možno práve preto nedokázala zostať len zamestnankyňou nemocnice, ktorá vybaví potrebné dokumenty. V jednej chvíli sa jednoducho rozhodla, že vystúpi z roly úradníčky a urobí všetko pre to, aby mladý študent dostal šancu.
V čase, keď verejný priestor často zapĺňajú správy o rozdelenej spoločnosti, sporoch a odlišných pohľadoch na svet, sa občas objaví príbeh, ktorý pripomenie niečo podstatnejšie. Príbeh mladého Nigérijčana Tajudeena ukázal, že ľudská solidarita nepozná hranice ani národnosť. Keď išlo o život, spojili sa Slováci, Česi aj ľudia z ďalších krajín. Nikoho nezaujímalo, akým jazykom hovorí, akú má farbu pleti alebo odkiaľ pochádza. Dôležité bolo jediné – pomôcť človeku, ktorý sa ocitol v núdzi.
Pani Iveta Galbavá si zaslúži hlboký obdiv a uznanie.
