Dnes som natrafil na blog Tibora Hlavatého. Zapamätal som si, že keď sa nereže, anestézia nie je v cene. Samozrejme v tej, ktorú preplatí poisťovňa. Ten zvyšok bol klasika. Poisťovací systém je mačkopes, oligarchovia vyrobili zisk a epidurálky by stáli ani nie dve percentá z neho. Asi je to tak, k číslam sa vyjadriť neviem. Problém však nie je v tom, koľko tu máme poisťovní a už vôbec nie, aký vykázali zisk. To je len dôsledok. Čítajte ďalej.
Koľko a za čo
Bežte na ulicu, zastavte prvého človiečika na ktorého natrafíte a opýtajte sa, akú zdravotnú starostlivosť si platí. A samozrejme koľko. Nech to povie v eurách. Dám krk na to, že sa to nedozviete. Na slovensku totiž nikto nevie koľko a hlavne za čo platí. Dokonca ani ja. Mám hrubú predstavu, koľko platím na odvodoch, ale na čo mám nárok a čo mi poisťovňa preplatí ani len netuším. Dôsledok potom je, že k lekárovi chodím už podvedome ako do zelovocu za socíku. Že či by nemali banány, úctivo prosím. Pritom som do čerta klient. Lenže tie peniaze, ktoré platím nikto nevidí. Čistá virtuálna realita. Nevidím ich ja a nevidí ich ani lekár či sestra. A zákaznícky prístup je preč.
Solidarita a zodpovednosť
Toto je najväčší prúser. Všetci platíme ale nevieme za čo. Solidarita v zdravotníctve je dôležitá, ale treba ju presne definovať. A to v zásade nie je také ťažké. Solidarita je nenechať človeka umrieť. A toto by malo byť zadarmo. Pre všetkých. Samozrejme v základnej verzií. Žiadne mozgové operácie, chemoterapie či inzulín. Resusitovať, prípadne uľaviť od bolesti a dosť. Za všetko ostatné treba zaplatiť. Cash alebo poistením. Samozrejme povinným. Ale platiť musí občan, nie jeho zamestnávateľ. Lebo len keď tie peniaze bude držať v ruke a niekam ich pošle, tak pri najblišej návšteve svojho lekára sa bude cítiť ako zákazník. A nesmieme zabudnúť na zodpovednosť. Na toto treba príplatky. Fajčíš? Plus dvadsať percent. Prežieraš sa? Plus ďalších dvadsať. Nechodíš na preventívky? A takto by sa dalo pokračovať.
Nadštandard
Chrípka a vyrážka na genitáliach je nadštandard. Samozrejme s istou dávkou nadhľadu. Ale princíp je jasný. To čo je v silách bežného pracujúceho občana zaplatiť, nech zaplatí. Opäť, buď cash alebo poistením. V tomto prípade už nepovinným. A keď človiečik uvidí účet za zápal priedušiek, nabudúce si ten šál nezabudne. Toto naozaj nepochopil ešte nikto. Na bežného občana treba cez peniaze.
Hmmm
Netvrdím, že je to dokonalé, ale niečo by sa snáď vyriešilo. Je v tom všetko. Solidarita, zodpovednosť aj peniaze. A každý sa môže rozhodnúť, čo si kúpi a za koľko.
Žiaľ, nikto zatiaľ nemal tie gule...
