Cudzincom vo vlasti
Od Nežnej revolúcie prešlo takmer 30 rokov a my stojíme opäť pred osudnými
rozhodnutiami, ktoré môžu našu krajinu - Slovensko oslobodiť od reťazí
nespravodlivosti a korupcie. Ja sa ale pýtam ... ,, máme nato vôbec odvahu a
dostatočne potrebnú guráž ? Oplatí sa nám ešte vôbec bojovať a ak áno, začo
vlastne bojujeme ? Zostala tu ešte nejaká pôda,lesy,pozemky nepatriaca
občanom iných štátov sveta ? Je Slovensko ešte Slovenskom ? ,,
Keď sa dnes
pýtam svojich rovesníkov, alebo mladých dospievajúcich ľudí čo nám priniesla
Nežná revolúcia a prečo ľudia vlastne štrngali na námestiach kľúčmi, mnohí z nich
ani len netušia, že nejaké štrnganie kľúčov prebehlo a pojem Nežná revolúcia je im
cudzí asi ako názov pohoria niekde v Amerike. Snáď ešte o tej Amerike by mi vedeli
povedať viac ako o tom, prečo vtedy stáli ľudia na námestiach. So sklonenou hlavou
a hlbokým smútkom priznávam, že s podobných reakcií mi behá mráz po chrbte.
Človek len
krútiac hlavou, s absolútnym údivom a bolestnou bezmocnosťou hľadí do diaľky, v ktorej
nevidieť zajtrajšok. Väčšina z nás totiž žije len dneškom a konzumným spôsobom života.
Akosi sme si zvykli nad všetkým len myknúť plecami, nevnímať tvrdú realitu okolo nás a
každý sa uberáme tým svojím smerom istoty. Vsádzame na šťastie v rôznych odvetviach
životných štýlov pričom veľa z nás stráca pevnú pôdu pod nohami a zmysel celkového
bytia. Keď sa okolo seba rozhliadnete koľko ľudí sa skutočne zaujíma čo bude ďalej ?
A nielen teraz, v tejto dramaticky ťažkej situácii pre Slovensko. Keď sa obzerám ja, pri
dennodennom kontakte s rôznymi ľuďmi, všetkých vekových kategórií, vidím len
honbu za materializmom a konzumom. Veľa mladých ľudí vôbec nezaujíma čo sa deje
v krajine, v ktorej žijú. Je to pre nich priam obťažujúce, keď sa ich opýtate aké vízie do
budúcnosti majú a čo by chceli zmeniť v tejto ,, demokratickej ,, spoločnosti nehovoriac
o tom, že nemajú ani šajnu o informáciách a aktuálnej situácii na Slovensku. Značkové
oblečenie, sociálne siete, počítačové hry, alkohol, zábava, ktorá je často až nemiestne
vulgárna a nebezpečná to je len časť záujmov, aké dnes medzi mladými ľuďmi prevládajú.
Aby som nebola zbytočne kritická a hodnotila situáciu skutočne objektívne tak samozrejme
priznávam, že ani mňa v mladšom veku politika a jej účinok na Slovenskú republiku priveľmi
nezaujímal a viac menej som si myslela, že toto je v kompetencii tých starších. Nahovárala
som si, že čo my mladí vlastne zmôžeme, veď nás tu aj tak nikto nepočúva, pretože nás
spoločnosť berie ako tých ešte pochabých, nevyzretých a keby aj zrovna niekto počúval,
nič radikálne by sa neudialo. Ale tak ako to už asi u každého jedinca v jeho živote chodí,
s rokmi narastajú skúsenosti a mení sa rebríček priorít a hodnôt, aj ja som pochopila, že ak
budem len nečinne konzumovať nádielku dnešných technologických a zábavných vymožeností,
nikdy tak neprispejem k zmene, po ktorej sama túžim. Preto som nesmierne hrdá na všetkých
mladých ľudí, ktorí si uvedomujú riziká nečinnosti a kráčajú ulicami či námestiami
Slovenských miest a bojujú za svoju budúcnosť v slušnom Slovensku. Nech už sa každý
mladý človek v našej krajine venuje čomukoľvek a žije si svoj ,, bohémsky ,, život, všetci
by sme si mali odložiť aspoň malý kúsok z nás, ktorý nikdy nestratí pozornosť
a záujem o cestu, ktorou Slovenská republika putuje.
Z vlastných skúseností tiež viem a som si istá, že nie som sama, keď poviem, že Slovenským dôchodcom stačí pár sľubov, výborne zahrané divadlo premiéra na počesť MDŽ s podelením
sa o zopár komplimentov venovaným všetkým ženám a k tomu všetkému padne ešte nejaká
darovaná kvetina pre každú zúčastnenú dámu, no a o voličov a dôveru vo vládu je samozrejme
postarané. Česť výnimkám a verím, že ich nie je medzi našimi dôchodcami málo, ktorí sa
nedajú ,, opiť suchým rožkom ,, a po skúsenostiach so skutkami predchádzajúcich ,, vládcov,,
sú opatrní a majú oči aj uši dokorán.
A potom tu máme našu Slovenskú väčšinu. Ľudí, ktorí ťažko pracujú, aby uživili svoje rodiny,
cestujú ďaleko za hranice kde sú Slovenskými pomermi donútení zotrvať aj niekoľko mesiacov.
Dlhé, nepohodlné cesty po diaľniciach do krajín celej Európy pre opatrovateľky, či zdravotné sestry
sa stali už ich bežnou súčasťou. Ženy, ktoré sú živiteľkami svojich rodín svoje životy doslova
obetujú staraním sa o zahraničných dôchodcov, aby sa dôstojne mohli postarať o svoje deti.
Rôzne iné povolania ľudí, ktorí len chceli dostať solídnu príležitosť vo svojom obore a preto
sa vytrácajú zo Slovenska, aby tak mohli robiť prácu, v ktorej vedia, že sú dobrí a sú za ňu aj
plnohodnotne odmenení. Obrovské množstvá ľudí pracujúcich vo fabrikách za pásmi pri
náročných nadčasových zmenách strachujúci sa o stratu zamestnania chodia do práce znechutení
a absolútne vyčerpaní. Navyše finančné ohodnotenie týchto pracovných pozícií často býva veľmi
nízke a na dôstojný život nepostačujúce. Nezabudnime však spomenúť aj tých šťastných, ktorí
zvyčajne nemusia ani podať výkon a sú zato až ,, rozprávkovo ,, odmenení,, a to nehovorím len o
politikoch.
Sme akosi až priveľmi neúmerne rozdelení na tých,ktorí majú všetkého dostatok a preto nepociťujú
potrebu v tejto krajine niečo zmeniť, alebo aspoň s niektorými z nich to tak je a potom je tu väčšina,
ktorá sa však len mlčky so zavretými ústami prizerá aby nestratila aj tie malé istoty, ktoré ešte má a zamestnanie kde sa nedá hovoriť o zarábaní ale prežívaní z mesiaca na mesiac. Nech sa práve vy radíte do ktorejkoľvek skupiny z vyššie uvedených, nemali by sme nikto mať strach povedať svoj názor, postaviť sa za seba a svoju rodinu a snažiť sa vybojovať rovnaké podmienky na dôstojný
život na Slovensku pre každého. Každý z nás má právo na rovnakú spravodlivosť pre každého, na
slobodný názor a rozhodnutie. Aj keď je väčšina tejto krajiny už rozpredaná, rozkradnutá a možno
máme niekedy pocit, že už nie je o čo stáť, nesmieme to nikdy vzdať. Od študenta až po dôchodcu
sa všetci zaujímajme o osud našej krajiny. Jedine tak prestaneme byť cudzincami vo vlasti.
