Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam vice-miss nadšený
a v tomto libida môjho ohlase
svet môj je v boxérkach stlačený.
Z výsosti móla mi v spomienkach letí,
na stránkach playboya po nociach svieti,
ona mi vládou pohýna,
ona mi kýva zo stovky aktov,
je centrom kontaktov, s ´Ndranghetou paktov,
skáz mojich, moja Marína.
Možno mi prdelky tvojej sa zrieknuť,
možno mi ruku k nej nedostať,
možno mi údu v samote zmäknúť,
možno mi nasucho v posteli ostať,
možno mi myšlienkou na súlož zmierať,
možno mi snívať v nahote
aké by bolo ťa v objatí zvierať
na zadnom sedadle, kapote...
Možno si s inou piraňou užiť,
nemožno po tebe netúžiť.
Pamätáš, moja, na novinárov,
v ktorých si vzbudila záujem vrelý
o to, čím iným než peknučkou tvárou
dosiahla si, že ťa za radcu chceli?
Pamätáš drahá na zlaté klasy,
na žatvu, na ktorej boli sme spolu?
Na pole prišla si v džínsoch a hlasy
z novín sme mlčaním dávali dolu.
Spomínaš na Berlín, na Merkel-Frau?
Pre Nemcov bola to určite česť,
pre teba výlet... No nie je tak? Vrav!
... ťukať si v mobile a niečo zjesť...
Marína moja, nuž sme aj my
tak ako Bonnie a Clyde,
ser*eme na vlasť, jej problémy,
chceme žiť svoj život light.
Premiéri napokon padajú
a v slušných manželstvách strádajú.
Ja ale verím, že láska naša,
čo závan mafie do vlády vnáša
vôľou či zázrakom chémie
aj stratu funkcií prežije...
(voľne inšpirované slohami číslo 1, 41, 260 a 291 skutočnej Maríny)
