V starovekých dobách v prvom storočí pred Kristom, keď väčšinu Európy obývali barbarské národy so svojimi barbarskými náčelníkmi a keď osvietená aténska demokracia už len dožívala za múrmi svojej metropoly, mesto Rím malo svoju vlastnú republiku. Blížili sa voľby a senátor Quintus Tullius Cicero premýšľal nad tým, ako by pomohol svojmu staršiemu bratovi Marcovi Tulliovi poraziť úplatnú a úplatkársku elitu rímskej politiky. Sadol si za stôl, rozvinul pergamen a začal písať list, ktorý nazval Commentariolum petitionis, teda „Náčrt predvolebnej kampane“.
„... je dovolené robiť aj to, čo v bežnom živote robiť nemôžeš: vybrať si za priateľa kohokoľvek vrátane človeka, ktorého priateľstvo by za iných okolností mohla pôsobiť nevhodne.“ – natoľko voľné sú podľa Quinta hranice morálky, keď kandidát rieši otázku, koho si počas predvolebného boja môže pribrať na pomoc a koho nie. „Slovo priateľ má pri voľbách širší význam než v bežnom živote. Ktokoľvek ti prejavuje sympatie, uznáva ťa a navštevuje ťa doma musí byť považovaný za priateľa.“ Aké obmedzujúce by bolo spoliehať sa len na podporu skutočných priateľov, na ich nezištnú ochotu a láskavosť... Koľko ľudí by dal potom človek dokopy pri organizovaní volebného štábu? Žiada sa tento úzky, dôverný kruh rozšíriť a to vrátane „...ľudí na pohľad významných svojim menom a postavením, ktorí (aj keď sa pri kampani veľmi nenamáhajú), predsa dodávajú kandidátovi trochu vážnosti.“ (Čím sú zrejme v našom prostredí myslení tí nezúčastnene sa tváriaci ľudia, ktorí pri tlačovke stoja kandidátovi za chrbtom a na dohodnutý signál so strojenou nenútenosťou a predpripravenou spontánnosťou vyhlásia:“ ...a preto volím...“) Ale získať si treba aj tých, ktorí sa svojim menom a postavením zatiaľ nepreslávili, pretože na to proste ešte nemali dosť času: „...mladí ľudia sú pri získavaní voličov, navštevovaní miest, rozširovaní správ a sprevádzaní kandidátov vždy veľmi pracovití a voliči si ich vážia.“ (A to je prezieravá rada – ako aj výborná vizitka generácie, ku ktorej patrí aj autor tohto blogu - pochádzajúca z doby, keď sa ešte ku kvalitám váženosti a pracovitosti mladého občana nemohol pripočítať faktor pôvabu politicky aktívnej mladej občianky. Res publica bola vtedy vecou výlučne mužskou...) Tí, ktorí sa jednostranne zameriavajú na to, ako si získať ľudí vonku si ale musia v prvom zabezpečiť podporu u seba doma. Quintus si uvedomuje, že svoje slabosti ukazujeme práve tam, kde nás nik neznámy nesleduje a preto odporúča získať si každého, s kým toto bezpečné miesto zdieľame, lebo „...takmer všetko, o čom sa na verejnosti hovorí pochádza od svedkov, ktorých má človek priamo v domácnosti.“
Keď Marcus čítal Quintov list, možno sa v duchu pýtal ako si má všetkých týchto možných podporovateľov získať. Jeho mladší brat mu odporúča, aby sa „...denno denne stýkal s ľuďmi každého zázemia, postavenia a vekovej skupiny.“ a to nie len s tými, ktorí sa sústredia v tých najväčších mestách. Obyvatelia vidieka a menej známych mestečiek môžu mať pocit, že sa na nich v urbanizovanom štáte zabúda. A preto je ľahké na nich urobiť dobrý dojem aj takou prostou vecou akou je napríklad zapamätať si mená niektorých z nich. Pre týchto jednoduchých malomešťanov a vidiečanov vraj platí: „...myslia si, že sú našimi priateľmi, keď ich poznáme po mene.“ a to bez ohľadu, na to, čo pod tým priateľstvom rozumejú oni a čo kandidáti. Namieta niekto, že to nie je pre každého prirodzené oslovovať takmer neznámych ľudí po mene a baviť sa s tými, ktorých nikdy nevidel a zrejme nikdy neuvidí ako so svojimi dobrými známymi? Pre kandidáta neprípustná námietka! Quintus totiž otvorene vraví: „Odhodlaj sa predstierať to, čo ti nebolo dané od prírody tak, akoby to bolo pre teba úplne prirodzené.“ Veď tým, že bude kandidát jednať aj s ľuďmi pre verejnosť anonymnými, menej úspešnými či príliš neskúsenými ako by mu boli rovní, im môže veľmi polichotiť. A práve tieto lichôtky, tieto komplimenty či toto (priamočiaro povedané) r*ťolezectvo, „...ktoré je v bežnom živote síce nečestné a nemorálne sa pri voľbách stáva nevyhnutným. Nemorálne je to len vtedy, keď ním človeka robíš horším, než bol doteraz. Pokiaľ sa však nestáva horším, ale iba priateľskejším voči tebe a tvojim plánom, potom už nie je hodné toľkých výčitiek.“ Rafinovaný kandidát vie, že získať si možno každého, no každého nejakým iným spôsobom a preto „...sa jeho vystupovanie, výraz tváre a reč musí meniť a prispôsobovať politickým názorom všetkých občanov, ktorých stretne.“
Quintus má pre Marca (ako aj pre všetkých súčasných „Marcov“ a ich voličov) v zálohe ešte mnoho cenných rád. Ako si získať voličov naklonených súperovi? Ako sa správať k spojencovi, ktorý je podozrivý z toho, že sa chystá prebehnúť k inému kandidátovi? Ako prisľúbiť pomoc každému a pritom neodmietnuť nikoho? V blízkom čase budú teda zverejnené ďalšie neidealistické, neromantické a snáď aj preto úprimné rady, ako by sa mal správať každý „správny“ politický kandidát alebo ako sa má na tohto kandidáta pripraviť každý správny občan...
