„Existujú tri druhy prívržencov: tí prví ťa každé ráno navštevujú, druhí ťa odprevádzajú na fórum a tretí sú neustále pri tebe.“ Túto akoby systematizujúcu vetu možno postaviť na začiatok popisu predvolebnej kampane za čias republikánskeho Ríma. Každý významný rímsky občan mal svoju klientelu, teda okruh ľudí, ktorému poskytoval finančnú, právnu alebo politickú pomoc výmenou za ich volebnú podporu. Znakom toho že je občan klientom iného občana bolo takzvané salutatio, čiže pozdrav. Do domu svojho patróna takto každé ráno prichádzali jeho klienti, aby ho mohli formálne pozdraviť a tým mu vyjadriť svoju vernosť. Aj starší Cicero už mal, ako úspešný právnik svoju klientelu a tú bolo potrebné počas predvolebného boja rozšíriť. Ľudí si však nezíska len vďaka svojmu vplyvu a sláve, ale predovšetkým svojou otvorenosťou: „Postaraj sa o to, aby bol prístup k tebe voľný vo dne v noci a to nielen bránami tvojho príbytku, ale tiež tvojim správaním a výrazom tváre. Tie sú totiž oknami do duše. Pokiaľ vzbudzuješ dojem, že sa od ľudí vzďaľuješ a že sa pred nimi skrývaš, potom pramálo záleží na tom či sú tvoje dvere otvorené. Lebo ľudia nechcú len to, aby im niekto dával rôzne sľuby, ... ale aj to, aby tak robil štedro a úctivo.“ Uchádzač o štátny úrad sa nikdy nepohyboval na verejnosti osamotene. Čím viac ľudí má totiž človek okolo seba, tým populárnejšie a perspektívnejšie pôsobí jeho kandidatúra. Preto Quintus Marcovi odporúča: „Zariaď, aby si bol vždy obklopený početným sprievodom.“ Dôležitá je aj otázka toho, kedy sa kandidát na verejnosti zdržuje. Mnohí ľudia by ho totiž chceli spoznať či aspoň vidieť, ale nemajú k tomu príležitosť. Preto: „...vždy keď budeš môcť, navštevuj fórum v tom istom čase. Každodenná spoločnosť tvojich priaznivcov robí dobrý dojem a vzbudzuje veľkú vážnosť.“ Koho má Marcus do svojho „volebného fanklubu“ začleniť? Predsa každého, komu v minulosti nejako pomohol. Nech je každý okolo neho živým svedectvom toho, čo tento muž dokáže urobiť pre ľudí, ktorí ho požiadajú o pomoc. Ak by im aj choroba alebo práca bránili svojho patróna sprevádzať, musí Marcus zariadiť, „aby namiesto seba poslali splniť svoje záväzky príbuzných.“ Natoľko dôležitý je dojem, ktorý na bežného voliča robí dav verne nasledujúci svojho kandidáta. Keďže boli v tom čase súčasťou predvolebného boja aj hostiny, slávnosti a verejné hry, odporúča Quintus, „aby sa celá predvolebná kampaň vyznačovala okázalosťou, aby bola znamenitá, nádherná a aby sa páčila ľudu.“ Teda, aby tou svojou pompou priviedla k záujmu o politiku aj tých, ktorí s vecami verejnými nemajú nič spoločné. Možno sa aj vtedy trpko hovorilo: „Kto ti dnes dá niečo zadarmo?“ Veľkorysosť kandidáta je preto vždy vítaná a aj veľmi užitočná, pretože „...aj keď na nej nemôže získať každý jeden človek, ľudom predsa robí radosť, keď počujú, ako o nej s chválou hovoria tvoji priatelia.“
Typy politických spojencov a ich motívy už boli popísané v predošlých článkoch. Teraz sa pozrieme na odvrátenú stranu mesiaca, teda na typy politických nepriateľov, ktorých Quintus zoraďuje do troch skupín: „prví sú tí, ktorým si nejako uškodil, tí druhí ťa nemajú radi bez zjavnej príčiny a tretí sú blízkymi priateľmi tvojich súperov.“ Najlepším spôsobom, ako si niekoho v antickom Ríme znepriateliť bola konfrontácia na súde. Ten, kto bol človeku nepriateľom raz, ním však nemusí byť navždy. Čo tak za niektorými z takýchto nepriateľov zájsť, nevinne sa im ospravedlniť a vysvetliť, že spory minulosti neboli zapríčinené osobnou antipatiou? Ich príčinou bola len nezištná náklonnosť ku klientovi, ktorý potreboval právnickú pomoc a tú predsa možno v budúcnosti poskytnúť každému, kto ju bude potrebovať. Niekdajší súper v žiadnom prípade nie je výnimkou. V skutočnosti je totiž tým, kto vie najlepšie oceniť kvality svojho bývalého protivníka. Čo má teda Marcu urobiť? „Daj im nádej, že pokiaľ sa stanú tvojimi priateľmi, budeš stáť na ich strane s rovnakým zmyslom pre povinnosť, s akým si kedysi proti nim bojoval.“ Niektorí ľudia ani presne nevedia vysvetliť, prečo sa im istý kandidát nepozdáva. Nie je však múdre ich kvôli tomu hneď odpísať a v duchu si povedať: „Niektorých nikdy nepresvedčíš.“ Ten, kto to totiž urobí sa možno pripraví o budúceho voliča. Je napokon možné, že si tento len náhodou vypočul nejaké predvolebné klebety a na ich základe si o kandidátovi urobil nesprávnu mienku. Tú však možno ľahko poopraviť: „Tým, ktorí ťa nemajú radi bez príčiny poskytni nejakú službu alebo v nich prebuď nádej, že sa v budúcnosti vynasnažíš vyviesť z ich omylu.“ Zdalo by sa, že nemá význam skúšať si získať tretiu skupinu politických nepriateľov. Aj ich však k podpore protikandidáta priviedli len isté osobné motívy. Kto ich pozná, môže svojmu súperovi jeho podporovateľov prebrať. Postačí, aby sa k nim Marcus správal úplne nezaujato: „Buď im k službám rovnakým spôsobom ako ku všetkým ostatným.“ A pokiaľ chce niekto zájsť ešte ďalej, nech dá spojencom svojho protikandidáta vedieť, že aj ľudia, ktorí spolu na verejnosti súperia môžu mať v súkromní spoločné záujmy. Preto Quintus dodáva: „ak to dokážeš, daj im najavo, že si priaznivo naklonený práve voči tým, ktorí sú tvojimi protivníkmi.“
Temnou stránkou volieb boli (aj) v starovekom Ríme úplatky. Starší z Cicerónovcov bol významným právnikom a kohokoľvek podozrivého z úplatkárstva mohol v prípade potreby pohnať pred súd. Quintus mu však radí niečo iné: „Nechcem, aby to vyzeralo, že na nich zamýšľaš podať žalobu, ale aby si hrozbou takejto žaloby zabezpečil nerušený priebeh toho, o čo sa snažíš.“ Za touto radou sa očividne neskrýva človek s prísnymi mravnými zásadami, ktorý by si prial spravodlivo potrestať každého narušiteľa zákona bez ohľadu na následky. Quintus totiž vedel, že sa v Ríme hľadelo na kandidátov, ktorí trestne stíhajú svojich súperov ako na tých, ktorí už vo svojom zúfalstve proste nenachádzajú žiaden iný spôsob ako zvíťaziť. Zákony teda ustupujú do úzadia. Tu ide hlavne o to, ako človek vyzerá pred svojimi budúcimi voličmi. Taká žaloba napokon nemusí byť jedinou cestou, ako dať verejnosti vedieť o „pošmyknutiach“ protikandidátov. Počas volebného boja ide hlavne o to, zbaviť ich voličskej podpory. Z toho dôvodu Quintus svojmu bratovi radí: „...zariaď, aby škandály tvojich súperov týkajúce sa ich zločinov, nemravného života alebo úplatkárstva vyšli na povrch.“
Cicero tie voľby napokon s prehľadom vyhral. Rady tohto typu boli zrejme pre politikov veľmi prínosné už pred dvoma tisícročiami. Pre nás je ale dôležitejšie sa zamyslieť nie nad ich užitočnosťou pre politikov ale nad ich vplyvom na nás, voličov. Mnoho z týchto myšlienok sa napokon očividne uplatňuje v predvolebných bojoch aj u nás a na rozdiel od vtedajšieho Ríma, by súčasné Slovensko nemuselo mať také šťastie, že sa vďaka nim dostanú k moci ľudia takých kvalít, akými oplýval povestný rímsky právnik a rečník Marcus Tullius Cicero...
